TÚŽBA JE VAMPÍRIA DUŠE
Prichádzalo ich veľa akaždá niečo niesla. Niektoré potichu klopali, niektoré sa nepýtali, len vošli dnu vznášajúc sa , vlniac bokmi avlasmi pyšne pohadzujúc. Všetky prudko dýchali, hruï pevnými korzetmi stiahnutú všate vlastných čiernych dúh ukrývajúc. Dlhou kamennou chodbou kráčali.
Mesto zapálené
. žiar nepohltí rieka
kde stáli sme netknuto
v bozkoch kovových
lyžičky olovené vhodili
PLOCHY
Rozpovedať musím ti to, milený,
mám dve tváre, samodruhé, zo ženy
Jedna z nich verné slzy roní, narieka
pre pocit ruky tvojej, vieru v človeka
pár dlhých nocí do splnu..
ticho sme ranení v osnovách samoty,
turecký mesiac len svieti nám v putách dní
husľový kľúč som, čo nevidí na noty
bdiem v stave tmy, pokým hudba ma rozvidní
NEHAS, ČO MA PÁLI
ako stará kresba vrukopisoch
som smutná túžba po niečom
ktosi kto neklope
rozrazil so mnou dvere
ODKEDY ODLETELI NA JUH..
Buď vstrehu, kto kročíš na územia vľade,
míny ašrapnely citov sú všade
apozor na trosky, vojská atelá,
koruny tŕňov ctia nepriateľa
VÄZENÍM MI VLASTNÉ SRDCE
Mrie cudnosť na ten hriešny zvuk,
keď mladá noc si sukne vykaše
atmou len ostrý oheň rúk
sviatočné rozpaľuje lampáše.
JAK SLADKÉ BY BOLO BYŤ NEVEDOMÁ
Vnahote tmy, jak zihiel vzávoji
skalpelom, slzami, priečnymi rezmi
pravda mi do očí stigmy nakrojí
-keď nemáš už čo, tak ticho mi vezmi
TVÁROU SOM DUŠE Z ATRAMENTU
Zasekla som sa, nie vo výťahu, láska
-vzmätočnom prítmí tvojej sodomickej hlavy,
rad radom vo mne každá žiarovka praská
výkrikmi všetkých mi zhanobených tkanív
Píšťaľkár
Bola som mŕtva, keď vravel mi - stromu,
že dávno tiež nežije; dušu má chromú
hladkal ma, počúval, doniesol jedla
keď prišli s pílami, strachom som zbledla
K ZVONU MA PUSTITE
Strihám si úsmevy z prázdneho papiera
čo krok, to zakaždým inam ma ťahá
Láska je cinkot, čo kov sa mi vyškiera
krvou som nasiakla - tou svojho vraha.
„Já neexistuju"
Súc šesťcípe hviezdy mľkve a deravé
zakľaj ma do vločiek - tiež padám k zemi
priesvitniem za každým čarbancom do tváre
ODHALENÁ
Len nakukla do dvorany
nocou, ničím nehalená
nahou rukou kryjúc rany,
nik nevie jej hladné mená.
JIHAD
taká, čo rozdáva priehrštím, i vezme ti posledné
halená vejúcim závojom tajomna
česané víchrom má vlasy neposedné
do svätej pravojny vyzvaná kráľovná
TISÍCE SVIEC BY SOM CHCELA
voda je tichá, čo telo mi íska
nehnú sa vlaky, ni stromy bez lístka
aj napriek rieke ma spaľujú plamene
ty, kto si najbližšie, hoď do mňa kamene
STRAŤ SA MI
Sem blízko, kde kvíli rieka
zahoď mi tvár do rosy,
som tepna čo večne strieka
strať si ma, ťa poprosím
....Zatvorené ?
Hľadám ťa,
ty, ktorý pootváraš dvere
a neskutočnou vôňou agátov
zvedieš moje zmysly
Čo cukru plný, smiech môj, v zákutiach púšťa farby
písať po stenách poslepiačky
naučili ma mnísi jak nebo krásni
(-jakživ si takých krásnych chlapov nevidela. )
hebrejčinou mi srdcu bližšiou
Tajomstvá zradené modlám cudzincov
Na skalu postavil sa, zukrutnelý
a neúprosne
v netlkote môjho srdca
obetoval dieťa.
POČAS POTOPY (vonku Noemovej archy)
mraky hnevom rozihrali hlučné muziky
pľuvajú z vysočín kamenné vločky,
ľudská to špina, čo počuť jej výkriky
přiláká na hody zběsilé kočky.
TAK DEŇ ZABÍJA SNY SNÍVANÉ V NOCI
vyprostite ma
chirurgickými nožnicami
z osídiel zármutku
nad mojím zasádrovaným
Nitra
Prestali mi chutiť
tvoje večne
lúčiace sa ruky
nedbalo pohodené
CYKLUS RIEČNEHO SMÚTKU
Zabudni kvety
nemysli zarosené jablká
popri všetko topečenie chleba
za ranných nocí
DIERA DO NEBA
Lúče ma častujú
hrejivým pocitom neviny,
lež slnečné bozky sú nepravé
a falošné sú tvoje jazvy za pravdu
*****
máta mi hlavou
kedy Boh zošle ďaľšieho
zo svojich cherubov
do mojich vankúšov
Horúčka
Pri zrode mesačného svitu
opojným závojom
mi makové devy
hlavu vinú do ortieľa zrady
VON SCHMERZ AUFSCHREIEN
Do búrky mám dáždnik z dier
-pod odkvapom moknem sama-
čas prázdnych polí, cudzích dvier
bytostne sa dotýka ma.
Všetky tance
Vieš, zahrýzť sa do teba je helénsky krásne
TODOS LOS BAILES mi v tuto noc patria
ľúbneho uložím spať ťa do básne
a stancujem rýmy kým hviezdy sa stratia.
LETargia
dnes samo
srdcervúco rozťaté nebo
unieslo ma z gravitačného
chodníka
Sladkosť môjho údelu markytánky
Naozaj máš ruky
do ktorých smiem
lámať sklo, hey,
kto počuješ môj hlas
....
Píšťaľku máš, tak si ma lieč,
ľúb ma skôr, než budem preč
Vkresli si ma do snov vraných
tužkou sladkých nevstávaní
Prestaň s tým
Z kože ma stiahnite,
krátka je.
Kus hliny mi naložte na plecia,
prilepte k lopatkám,
Už nebolíš ma
Nebudem poslušná
neviem byť cudná
nechcem byť oceán,
láka ma studňa.