O opičákoch a krátkosti akademického roku

Dvere vrzli, aby odkryli to, čo som predpokladal - v izbe ako zvyčajne sedela klasická trojica.
Prečo to býva vždy tak, že tá najúžasnejšia slečna si vždy vyberie ten najhorší dostupný dobytok? Stále tomu nerozumiem, teda ani nerozumiem, prečo sa dal dokopy taký divný pár. Niečo ich samozrejme aj spájalo - momentálne na Jarovom počítači sledovali Titanic.

Martin usadil svoje rozvalité telo na stoličku tak pohodlne, ako sa len dalo a napchával sa rezňami od mamičky. Ľubica sedela vzpriamene s rukami na štíhlych stehnách. Nevyzerali, že patria k sebe. Práve bežala Martinova obľúbená scéna, kde všetci umierajú a zo zdvihnutého čumáku obrovskej lode padajú bezmocní ľudia, letiac sa zachytávajú a odrážajú na komínoch lode a potom zmiznú kdesi v hlbinách mora. Do vyškerených úst si sunul kusy bravčového mäsa a omrvinky mu padali od mastných pier, letiac sa zachytávajú a odrážajú na jeho prepotenej košeli a potom miznú kdesi v hlbinách medzi jeho stehnami. S vyplešteným očami sa raduje z toho neštastia, jednou rukou si utiera mastnú bradu a ukazovákom druhej mieri na monitor, akoby ma chcel upozorniť na zdroj svojej zábavy, zatiaľčo Ľubica - hoci už asi desiatykrát - trochu žmúriac, potichučky a súcitne sledovala utrpenie ľudí.

Celkom mi to pripomínalo situáciu, keď si kúpili noviny. Martin ich vytrhol svojej milej z rúk a aj napriek svojej postave a koníčkom vyrval z novín práve športovú prílohu. Jej potom vrátil ten zvyšok. Ona si stránky pokojne čítala, akoby očami hladila každé slovko v nich. Martin ich pri čítaní krčil, strúhal pri tom neuveriteľné grimasy a očami doslova vylúpaval každé jedno písmenko - ako keď malé dieťa dostane do rúk lyžičku a ovocnú tortu s hrozienkami.
Martin nahlas grgol a nevšimol si Ľubicin láskyplný pohľad, po ktorom túži každý muž. "Idioti, oni sú vo vode..." hlúpo sa zasmial.
Jaro v rohu miestnosti si ich vôbec nevšímal. Na ušiach mal slúchadlá, vyzerali ako rozpolený pomaranč spojený kusom drôtu. Od pravej polovice pomaranča visel káblik, prechádzal nejakou krabičkou s červeným svetielkom a na druhom konci sa zabodával kedysi čiernej, no momentálne čiernej a ošúchanej gitare do boku. Tá krabička so svetielkom je jeho výtvor, u seba v pracovni si vyrába im podobné a iné šialenosti z kopy drôtu a čojaviemčoho ešte. Vždy o tom rád rozpráva, hlavne po piatom pive jeho technické prednášky dostávajú mimoriadne filozofický rozmer. Ani si nevšimol, že som vošiel do dverí a stále sa pri hraní tváril nesmierne vážne, až mi to prišlo smiešne. Naťahoval na gitare prsty do zvláštnych pozícií, hral sa so strunami, ohýbajúc dlhé tenké prsty veľmi obratne a ja som znovu pochopil, prečo sú niektoré slečny a ženy tak unesené z jeho - zrejme nielen - gitarových schopností. Udrel do strún dosť silno a len z jeho tváre som usúdil, že mu to poriadne huláka do uší. To bol zrejme záverečný akord. Zodvihol oči a jeho tvár sa vyjasnila. "Nazdar ty vole!" Odkývol som mu na pozdrav a po chvíľke ticha som pozdravil aj ostatných.
Človeku príde ľúto, keď sa od týchto ľudí musí po necelom roku odsťahovať. Ešte im oznámim, že mám poslednú skúšku za tri mínus a že sa snáď uvidíme v septembri.
Bude to lotéria - som zvedavý, akých opičákov dostanem na internát budúci rok.