V životnej forme

Zjem ťa... Zahryzol som jej do ucha. Len jemne.

A dievčatko sa ku mne privinulo jak bezbranné mača.

Ale veď ja som veľká. To by si nezvládol. Pošepla mi maznavo.

Som nepovedal, že na posedenie.

Ty si pako. Zašepkala mi do ucha a aj som sa tak usmial a bolo to fajn.

Až ráno ma zobudilo svetlo a nejaké myšlienky rozhodené po miestnosti.

Spíš? Zatriasol som ňou.

Mmm...čo sa deje?

Ja len, že či spíš?

Už nie ty magor. Koľko je hodín.

Pol šiestej. Neklamal som.

Tak málo?

Hej.

Zostalo ticho.

Nespi!

Daj mi pokoj! Ja teraz nechcem jebať. Nasrala ma tým. Ani ja som nechcel.

Ani trochu? Podpichol som ju.

Zavri si hubu a spi ty idiot! Zavyla do ticha a ja som už radšej neodporoval.

Vstal som. Obliekol sa. A zabuchol dvere.

Kam ideš? Ozvalo sa ešte.

Do piče. Precedil som pomedzi zuby.

A vonku bola kosa a ja som chcel piť a s niekým sa rozprávať. Len tak, aby som sa necítil tak sám. Ale to tu už vlastne bolo...

Pozrel som sa na hodinky. Bolo skoro šesť a ľudia už postávali na zastávke a ja som sa postavil k nim a rozmýšľal o tom o čom asi rozmýšľajú.

Nazdar! Buchol ma ktosi po chrbte.

Nazdar. Odvrkol som kútikom úst.

Čo tak skoro?

Sám neviem. A ty? Spýtal som sa iba slušnosti.

Ja idem do práce.

Aha. Tak to už hej. Odpovedal som.

A on sa hodil maród a išli sme na kávu. Čaj. A nejakých X pív do večera. A rozprával  mi o svojej malej a svojej manželke a svojej milenke a o tom aký je kokot, ale že si nemôže pomôcť.

A ja som mu len pritakával. Veď čo už v takej situácii.

Tak ja už musím ísť. Postavil sa. Zapotácal sa. Sadol si. Znovu sa postavil. A odišiel.

A mne sa nechcelo piť samému. Tak som odišiel tiež a cestou som stretol dvoch známych a Bixiinu sestru v autobuse.

Vyzerala celkom fajn. Len o čosi kratšie vlasy. A pohľad mimo, že ma nevidí. Tak som sa pri nej pristavil a bolo to dosť trápne a mne sa ju nechcelo ďalej trápiť.

Radšej som mávol rukou a vrátil sa k tým známym.

Kurva! Zanadával som.

No môj, povedz....čo ti spravila. Rypla známa.

Nič. To nebolo na ňu. To je len taký môj životný postoj. Uškrnul som sa. A ona sa usmiala len napoly. A on o trochu viac.

Prosím ťa už nepi. Snažila sa mi dohovoriť.

A vidíš, že by som teraz snáď pil?

No nie...ale...

Čo ale... jak ale...

Vieš čo nechaj to tak. Nepochopila, že si z nej robím srandu. A to bolo v poriadku. Pretože som bez tak nemal náladu počúvať tie kydy. A autobus zastavil a ja som vystúpil  a dogrcal sa až doma.