Modlitba za domovinu

tebe patrím zem slovenská ja nepoznám krajšiu inú /robo kazík/

V telke bežal hokej. Ľudia uprene pozerali pred seba. Pri každej strele vykríkli NO. A vzápätí sa ozvalo mohutné ÁCH, alebo kurva.

 

Človek v slovenskom drese kričal, že to musí prísť. Tento rok už tých pojebaných Čechov musíme rozjebať.

 

Gól. Zakričal komentátor a ako v ozvene nasledovala celá krčma. Konečne vzdychol ktosi. Na obrazovke sa objavil rozhodca. Naznačil, že bude telefonovať. Zašumelo to. Na obrazovke ukazovali opakované zábery, jasné postavenie hráča v bránkovisku. Komentátor povedal, že vysoká hokejka to nebola, čiže gól by mal platiť. Rozhodca rozpažil ruky. Ľudia pičovali, niektorí kokotovali. Komentátor vravel niečo o českej lobby a obvinil rozhodcu z antislovakizmu. To je tak, keď píska rozhodca z ateistickej krajiny. Zakončil monológ.

 

Jiřina sa snažila tváriť ešte nenápadnejšie. Rozhodila rukami. Akože nechápe. Hašek. A je koniec našich nádejí. Opäť sme skončili na Čechoch.

 

Kokoti vyjebaní českí.

 

Jiřina tlmila svoje nadšenie. Málo sa usmiala. Našťastie si to nikto nevšimol.

 

::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

 

Druhý deň Jiřina vstávala do práce. Na Slovensku bola už tri týždne, pracovala ako čašníčka  a každým dňom hovorila stále lepšie po Slovensky.

 

Takmer všetci čašníci na Slovensku boli z Čiech, Maďarska, alebo Rakúska. Mali tu jednoducho lepšie podmienky ako doma.

 

Kedysi to vraj tak nebolo. Slovensko bolo malou bezvýznamnou krajinou. Vraj aj Česi sa mali lepšie. Ale jedného dňa sa situácia začala meniť a Slováci sa vďaka svojej mierumilovnosti, pracovitosti, pohostinnosti a viere v Boha stali svetovou veľmocou.

 

Na čele štátu stál opäť kňaz. Hovorilo sa, že aj pápež by sa mal čoskoro presťahovať do Bratislavy.

 

Naproti tomu Česi chudobneli. Postupne stratili polku území, orloj a Pražský hrad vymenili s Bratislavou za potraviny. Vraj sa vrátili na stromy.

 

Jiřina tie poznámky neznášala. Ale faktom bolo, že tu sa mala lepšie. Mala čo jesť, mala čo na seba, občas mohla čo to poslať domov, na prilepšenie a ešte stále mala dosť peňazí na to aby si mohla zájsť s kamoškami na halušky do McDonalda.

 

Zapálila si cigaretu.. Vydrhla zuby. A odišla.

 

Prišla o päť minút neskôr. Bola tam prvá. Čoskoro sa začali trúsiť aj ďalší. Sťažovali sa na zápchu, aj keď sa ich na to nikto nepýtal.

 

Na zdravie. Povedal vedúci. Zodvihol borovičku.

Na zdratie. Odpovedal vtipne jeho zástupca. A exol. Ostatní ho povinne nasledovali.

 

Jiřina nechápala jak taký prispatý, zdegenerovaný národ mohol vôbec existovať. Nieto ešte žiť v takom blahobyte.

 

To jsou ale šašci. Precedila pomedzi zuby otočená ku Gregorovi, Čechovi so slovenskými koreňmi.

 

Gregor sa usmial.

 

Na Slovensku po slovensky. Ešte raz a vyhodím vás. Zdvihol hlas vedúci.

 

Jiřina sa pokorne usmiala a odišla za zákazníkom.

 

Dobrý den. Čo si želáte?

Zákazník nadiktoval. Jiřina si to zapísala odišla. Priniesla pitie. Jedlo. Podala účet.

 

:::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

 

Daj jej viac vidíš, že to je Češka. Chúďa. Pohladila ju vo vlasoch staršia pani.

 

:::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

Čo máte k tomu rezňu?

Brambory. Hosť sa zamračil.

 

No viete....Gregor prosím ťe  ako sa povedija brambory.

Zemiaky. Ozvalo sa zo zadu.

 

Hosťovi sa rozjasnilo. Dal si sviečkovú.

 

Jiřina sa zatvárila akože to není kokot slovenský.

 

::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

 

V nedeľu bolo voľno. Jiřina sa tešila, že si konečne pospí. Povinná omša začínala až o jedenástej. Do kostola mala len kúsok. Tak ako každý.

 

Prakticky každá ulica mala jeden kostol. A v každej bráne býval aspoň jeden kňaz. Spočiatku jej to pripadalo kouzelné. Páčilo sa jej, akí sú ľudia na seba milí, ako si hovoria bratia a sestry, a ako si na konci podávajú ruky.

 

Teraz ju tu už nudilo. Ale vyhnúť sa tomu nedalo. Robili si zoznamy a za tri neospravedlnené absencie jej hrozilo vyhostenie.

 

To nechcela. A tak musela trpieť , počúvať stále to isté, zabávať samú seba, spievať Neľutujem  miesto ľutovania svojich hriechov a miesto modlenia opakovať všetky sprosté slová, čo pozná. Kokot, piča, kurva, vyjebaná.... Monotónne, stále dokola. Bola to jej forma protestu.

 

::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

 

V marci sa na Slovensku viac oslavoval, ako robilo. Bolo výročie založenia 1.Slovenskej republiky a výročie smrti otca vlasti – Mečiara.

 

Jiřina odišla domov. Aj so svojím novým frajerom. Volal sa Martin, bol to nejaký bezvýznamný politik. S Jiřinou sa stretli v krčme. On bol hosť, ona čašníčka. Zaľúbil sa do nej na prvý pohľad. Vypýtal si telefónne číslo. Jiřina spočiatku váhala, ale po troch mesiacoch otravovania, relatívne veľkých trinkgeldoch a potom, čo Martin vyliezol na stôl, s kyticou v ruke, odspieval Kde domov můj, podvolila sa. Dala mu ten telefón.

 

Potom šli spolu na malinovku. Potom na kávu. Potom do Martinovho domu s dvoma televízormi, veľkým bazénom a všetkými tými vecami, čo nevedela ani ako sa volajú, ale rýchlo si na nich zvykala.

 

Nakoniec ju dostal. Bolo to v zime. Deti sa hrali vonku na ukrižovanie, stavali si malých Ježiškov, a na okná kreslili malé krížiky.

 

Jiřina sedela na vyhrievanej záchodovej doske a čumela na plazmu. Páčil sa jej takýto život. Zvykla si aj na Martina.

 

Spláchnuť. Povedala. Záchod sa spláchol. Odišla. Zatvorili sa dvere a ona sa už nebránila, keď jej Martin sťahoval nohavičky a nezatvárala ústa, keď jej ponúkal pohlavie.

 

Zamilovala sa.

 

::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

 

Vyzeralo to tak, že Martinovi sa v Čechách páči. Bol dosť komunikatívny a nerobil si s ničím starosti. Obľúbil si ho aj Jiřinin otec, keď zistil, že má vlastnú helikoptéru, objal ho.

Synu.

 

Mame zas pomáhal pri varení. Páčili sa mu tie staré zvyky, keď ešte mama varila obed a otec číta noviny. Na Slovensku mali všetci kuchárku z Čiech, upratovačku z Maďarska a tak len čítali noviny.

 

Po obede išli von. Bola grilovačka. Martin sa radšej ani nepýtal čo to je. Malo to štyri nohy a nápadne sa to podbalo na mačku. Nechcel si kaziť chuť. Usmieval sa. Jiřina vyzerala byť spokojná.

 

Nejdeme sa radši projit, prejsť? Rád prikývol.

 

Jiřina ho chytila za ruku. Bála sa, že sa bude zle cítiť. Bála sa čo povie. Nepovedal nič. Len sa obzeral okolo seba. Sledoval všetkých tých ľudí oblečených v starých otrhaných tričkách Adidas a polorozpadnutých Nikeach. To všetko už bolo dávno out. Vo svete frčali Batcha, Ozeta a dot.www.

 

Konečne sa dostali do podniku.

 

Dva krát Kolu.

Vy jste Slovák?

Prikývol. Za chvíľu mu doniesli kofolu naliatu asi centimeter pod rysku. Cítil sa jak doma. Zaplatil. Dal celkom slušné prepitné.

 

Jiřina bola nejaá mlčanlivá.

 

Čo ti je? Spýtal sa.

Nič.

Určite?

Určite.

 

Pobozkal ju. Opätovala mu to dvojnásobnou intenzitou.

 

Som nevedel, že Češky sú také vášnivé. Začervenala sa.

 

Musím ti nečo říct, povedať. Zhlboka sa nadýchol.

 

Milujem ťe. Povedala.  A budeme mať ďijeťa.

 

Martin nepovedal nič. Opäť sa poobzeral po krajine. Až teraz videl ten zbedačený národ. Až teraz videl tu haldu žobrákov. Ľudí ako kradnú žrádlo potkanom, ako lovia holuby. Až teraz si uvedomil, čo je to zodpovednosť.

 

Keď to bude dievča bude to Marienka, keď chlapec tak Janko. Vysúkal zo seba. Jiřina na neho skočila. Padol na zem. Pohladili sa vo vlasoch a pomilovali sa. Uprostred ulice. Nikto si ich nevšímal.

 

To sú tie kultúrne rozdiely. Pomyslel si Martin.

 

::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

 

Keď skončili, odišli do nejakej krčmy. Jiřina ho predstavila nejakým kamošom. Boli traja. Martin vyzeral zádumčivý. O niečom premýšľal. Zo zvyku si zapálil. Uvedomil si, že Jiřina je v tom, zahasil.

 

To je Matěj a to Karel. Podali si ruky.

 

No co, jak je na východě. Začal debatu Karel..

Šoupete kolena. Viď. Pridal sa o kúsok väčší Matěj.

 

Pridal sa aj tretí, od vedľajšieho stolu, pýtal sa, či sa dostalo, prepočul čo, do Prešporku.

 

Martin sa usmial.

Ešte stále si myslíte, že ste na tom lepšie, všakže. Zúfalci. Pomyslel si.

Moment. Povedal. Z vrecka vytiahol nejaký prístroj veľkosti králičieho chvostíka, povedal doň nejaké číslo. Po chvíli sa vedľa neho objavila nejaká postava.

Aha mami, to sú Česi.

Mama sa usmiala.

Chvíľku pokecali. A potom postava zmizla.

 

Česi vyzerali nasraní, ale z nejakého nezmyselného dôvodu mu nechceli vraziť. Báli sa, že by mohol mať viacej takýchto hračiek, a niektoré by mohli byť pre nich nebezpčné.

 

Oprávnene.

 

Ale v hokeji sme stejně lepčí. Zakričal ten od vedľajšieho stolu.

A vo futbale zasa my. Odvrkol Martin.

 

::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

 

Jiřine sa narodil chlapec. Janko. Na Slovensku si zvykla, cítila sa tu doma. Češtinu pomaly zabúdala, slovenčinu sa pomaly učila. Nasťahovala sa k Martinovi. Zobrali sa. Svadba prebehla v pohode, len Martinovi rodičia trochu protestovali, vraj to robí kvôli prachom.

 

Ale srdcu nerozkážeš. Odpovedal im a pochopili, že to nemá zmysel.

 

:::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

 

V telke bežali správy, Dominik Hašek sa po dvoch rokoch vracia na klziská.  Slovensko získalo autorské práva na Boha. Ježiš Kristus je odvčera Bratislavčan. Podľa posledných zistení sa Robin Hood narodil v Trnave. Česi stratili práva na svoju históriu, zostal im len Hácha.

 

Martin pozeral držal v náruči malého. Hrdý otec. Jiřina sa snažila nevnímať. Učila sa. druhý deň ju čakala skúška na slovenské občianstvo. Ak spraví ,bude Slovenka. Ak nie ďalšie tri roky ostane iba Češkou.

 

Ráno sa trochu klepala. Martin ju upokojoval. Daroval jej nové šaty, nepáčili sa jej, ale nepovedala nič. Odišla na skúšku. Potom sa vrátila. A potom došli výsledky. Slovenský jazyk spravila bez problémov, históriu tiež,. s odretými ušami napokon aj náboženstvo. Spravila. Martin jej dal kyticu a transparent Vitaj na Slovensku.

 

Zaspievali si hymnu a odišli na večeru.

 

Som Slovenka. Krútila hlavou. Už nikdy nemalo byť všetko rovnaké. Do Čiech mala cestovať len s pasom, rodičov stretávať len na Vianoce, aj to len cez mobil.

 

::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

 

Napokon sekla aj s prácou.

 

Hoci ju mala rada. Zvykla si na ňu. Bola súčasťou jej osobnosti. Keď niečo poplietla stačilo povedať niečo česky a ľudia sklopili zrak. Prepáčte, nevedel som, že ste Češka.

 

Dostávala slušné trinkgeldy, ale ako Slovenka sa nemohla v takej práci zahadzovať.

 

Začala podnikať. Kúpila si vlastnú reštauráciu a zamestnala do nej vlastné Češky, ktoré nútila hovoriť po slovensky a piť borovičku.

 

Kruh sa začal uzatvárať.

 

::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

 

Po obede prišiel Janko zo školy. Plakal.

 

Povedali, že som Čech.

Ty nie si žiaden Čech, rozumieš. Utešovala ho Jiřina, zatiaľ čo Martin ho učil nejaké chvaty, aby sa vedel brániť.

 

::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

 

Druhý deň v škole stál Janko pri umývadle. Ktosi do neho drgol. Čau Čechúň. Janko sa nasral. Vyzval Ktosiho na férovku.

 

Ktosi bol o hlavu vyšší. Janko vedel chvaty, od otca. Obaja si verili. Dohodli sa po škole. Mimo kamier.

 

Stretli sa.

 

Ktosi nečakal. Vrazil Jankovi jednu do tváre. Janko nestihol reagovať žiadnym chvatom. Sklátil sa k zemi. Ktosi na neho skočil a začal ho udierať. Janko vyzeral jak budúca mŕtvola. Máš dosť? Kričal Ktosi.

Ticho

 

Nepočujem. Máš dosť? Priložil ucho k Jankovým perám. Janko zachrčal. Jeho hlava vyletela z posledných síl do vzduchu a zahryzla sa Ktosimu do ucha. Ten vykríkol od bolesti.

 

Pusť ma ty kokot! Zvrieskol a mykol hlavou. Stisk povolil. Jankovi ostal kus ucha v ústach. Vypľul ho. Ktosi sa držal za zvyšok ucho. Janko sa  načiahol po kameň, vymrštil sa hore a z celej sily udrel. A potom zasa a zasa a....

 

Náhle ostalo ticho. Janko odstúpil. Ktosi ležal nehybne na zemi. Janka to nezaujímalo. Oprášil si gate a nechal sa poklepkávať po ramenách. Bol na chvíľu hrdina. Slabší, ale vychcanejší.

 

::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

 

Ktosi umrel.

 

Boli toho plné noviny, hovorilo sa o tom v televízii, bežalo to v rozhlase. Vraj to svedčí o tom, ako si Česi nevážia to čo im slovenský národ poskytuje. Je to dôsledok ateistickej, českej výchovy. Povedal renomovaný kňaz.

 

Janka zavreli do ústavu.. Jiřina celé noci preplakala. Češky v práci ju okrádali. Bolo jej to jedno.

 

Martin si uvedomil, že spravil chybu. Našiel si Slovenku a zarobil s ňou nové dieťa. Čisto Slovenské.

 

::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

 

Vonku vládli nepokoje. Ľudia demonštrovali proti Čechom. Češi peši do piče. Mŕtvy Čech, dobrý Čech. Kričali.

 

Jiřin sa musela odsťahovať.  Najskôr do iného mesta. Potom preč z krajiny. V máji jej o tom došli jej o tom papiere. V júli ju mali deportovať. Tak ako všetkých Čechov.

 

Janka odvtedy nevidela. Nemohla.

 

Martin mal vlastný svet. Nečeský.

 

::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

 

Jiřina stála na hraniciach.

 

Brej den. Pozdravil ju colník.

Dobrý deň. Odpovedala automaticky.

 

Obzrela sa za seba.. videla obrovskú radu deportovaných Čechov. Medzi nim zhliadla nejakého muža, na rukách mal dieťa. Snažila sa neplakať. Stisla cestovnú tašku, ešte silnejšie. Skontrolovala tajné vrecká so slovenskými korunami. A pohla sa. najskôr kúsok. Potom ďalší. Z čela si utrela pot. Zrazu sa dostala na českú stranu.

 

Zbadala prvé autá. Staré škodovky s českou značkou. Ľudia vyzerali jak slovenskí bezdomovci. Deti ju šklbali za ruku. pýtali aspoň desať halierov. Odsotila ich.

 

::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

 

Zostala sama.

 

Vonku bola tma. Ona sedela pri rieke. Skočila, ale bola príliš plytká. Z tašky vybrala holiaci strojček, rozobrala ho a pritlačila na žilu.

 

Z historického hľadiska bola jej smrť absolútne bezvýznamná.

---