niekto ma musí mať rád

Ráno sa zobudil a nemal nohy. Nevedel ako sa to stalo. Proste sa pozrel pod paplón a nemal ich. Zavolal na rodičov.

Rodičia prišli. A nepovedali skoro nič. Len stáli. Pozerali. Krútili hlavami a vyzývali Boha. Prečo práve on? A ako sa to mohlo stať?

Zavolali lekárov a skúsili ľudových liečiteľov. Lekári mlčali. Chvíľu sa škrabali za hlavou. A skonštatovali, že nemá nohy. Ale to bolo jasné...

Liečitelia nemlčali. Rozprávali niečo o čakrách. Pozitívnej energii. A dali mu mastičku z vajec bizóna, po ktorej mu tie nohy akiste narastú. Musí len fakt veriť.

Asi fakt neveril. Pretože keď sa ráno zobudil. Ešte stále ich nemal a nevyzeralo to tak, že by mu mali narásť.

Prekročil prah zúfalstva. A potom sa s tým začal učiť žiť.

Vykašľal sa na liečiteľov. Vyhodil lekárov. A kúpil si kreslo. Také kolečkové. Aby mohol ísť na pivo.

A napokon aj na to pivo išiel. Navoňaný. V obľúbenej koženej bunde. A vytrhanými chlpmi z nosu. Však čo ak si práve teraz kvôli nemu holí nohy?

Vyrazil.

Vyzeralo to trochu inak. Celé to hrkalo. Skákalo. Na obrubníkoch zasekávalo. A ľudia sa na neho pozerali. On im vyplazoval jazyk. A snažil sa tým obrubníkom vyhýbať. A ako kráľ sa nechať vynášať do autobusu. A z autobusu na zastávku. Kde ho čakali známy. Každý s malým darčekom. A s pohľadmi uprenými na neho. Akoby mal o dva týždne zomrieť. Mu platili zo súcitu pivá. A vraveli ticho a pomaly. Že raz isto to bude lepšie. že raz mu tie nohy zasa narastú.

A on pil tie pivá a keď ich vypil moc. Tak sa snažil vstať. Keď to nešlo. Poslal všetkých do piče. Pogrcal sa rovno do kresla. A niekto ho odviezol domov.

Ráno sa  zobudil. Na včerajšok si nepamätal. Pozrel sa po paplón. Ešte stále nemal nohy.