Až bude pokosená tráva

„Treba pokosiť tú trávu. Už je taká vysoká, že si nemôžem ísť sadnúť ani na lavičku,“ začína mama zasa s trávou. Kedysi jej vadilo, čo povedia susedia. Vtedy som jej povedala, nech sa o záhradu nestará, darovala ju Ivane. Ak sa za ňu hanbí, napíšem tam ceduľu – Táto záhrada nepatrí pani Zuzane. Tento raz hrá na city. Posedela by si na lavičke.

„Kto má viac času? Ivana alebo Mišo? Koho poprosíš, aby mi to prišiel pokosiť?“ pokračuje.

„Určite Mišo. Poviem mu.“

Sľúbil, ale neprišiel hneď. Babka nadhodí tému kosenia na rodinnom stretnutí. Vysvitne, že Ivana sa dohodla s jej susedmi, že si budú kosiť oni, pre zajacov.

„Pýtala som sa Lydky, ako je to s tou trávou. Potvrdila mi to. Oni si pokosia. Ale to mali skôr! Tá tráva už je stará aj pre zajacov!“

„Nechaj to na nich, mami.“

„Si predstav, že mi preniesli lavičku na ich pokosenú záhradku a ponúkli, nech si odtrhnem, na čo mám chuť.“

Pár dní sa mama vyhrieva na ich záhradke, zobká ríbezle, maliny, egreše a zasa je to tu: „Ešte stále to nepokosili! Pošli toho Miša!“

„Ale mami, teraz by to vyzeralo ako provokácia. Dohodli ste sa, aj lavičku ti preniesli a teraz to dáš z trucu pokosiť Mišovi.“

„Nech! Mali mi rovno povedať, že to kosiť nebudú, nech si pokosím sama! Vieš, čo mi povedala Eva? Že oni kosia u Lukáša! Bola som sa pozrieť a ozaj! Tam už je pokosená skoro celá záhrada! Tak ma to najedovalo!“

„Vydrž ešte, prečo ti na tom tak záleží?“

„No včera som išla na moje čerešne, zamotala som sa do tej trávy a spadla som!“

„Mamula, prečo si tam išla, keď si môžeš trhať u nich?“ dohováram jej ustarostene.

„Ale oni nemajú čerešňu! Oni majú višňu! A tie sú kyselé! Ja to Lydke poviem, že už čakať nebudeme!“

Dva dni na to.

„Predstav si, bola tu Lydka, doniesla mi koláč aj kopu Sloveniek na čítanie. Hovorila mi, že Miro to pokosí, že to chce na seno, na zimu. Mne už je to jedno. Nech si pokosí kto chce a urobí s tým, čo chce.“

Koláč zjedený, Slovenky prečítané.

„Ja už ďalej čakať nebudem! Pošli toho Miša! Aj som to Lydke povedala, že som nahnevaná, že  mi mali rovno povedať, že to kosiť nebudú. Len čosi motala, ale ja som jej to musela povedať! Nech si to prediskutujeme! Ja nechcem, aby tu bolo dusno, kvôli sprostej záhrade!“

Na druhý deň.

„Predstav si, idem do záhrady a tam Miro. Kosil to kosou. Som mu hovorila, že tá tráva už je stará aj pre zajáčkov. On hovoril, že u Lukáša kosili ďatelinu, tú im dávajú čerstvú a toto si naschvál nechal na zimu. Posušia to na seno. Už by to bol aj minulý týždeň, ale nestačí, že jeden deň svieti slnko, na druhý deň prší, zmoklo by to. Na kosenie kosou, čím je tráva vyššia, tým sa lepšie kosí.“

„Ozaj, mami, prečo to Julo nepokosil kosou? Veď on kedysi kosil rád.“

„No áno, on to kosil kedysi, ale Ivana vtedy zobrala kosu, nebola tam.“

„Ale veď ona ju vrátila, už dávno je v garáži.“

„A ozaj! Dohovie. Ten Miro, čím je starší, tým je krajší. Kedysi bol taký učamený, teraz tak zmužnel, aj porozprávať sa s ním dá, no celkom schopný chalan to je.“

Mimochodom, chalanovi ťahá na šesťdesiatku.