Písmák Svitanie tragédie
Spálená uhasínanímranných súmrakovk organickému popolu,v kaluži bielej krvipresakujúcej do tmynedoziernych priestorov,živá zomieraníms hrdlom zovretým tepnami,pulzom až do kostítrieštených záchvevmizúrivého šialenstvav pohyboch svalov,na úteku v zástupoch neurónovcez oceľovú oblohunad mojím vedomím,chladnú ako čepelnaprieč obratlami,až do hĺbky duše,v útrobách telasmrteľnejšieho než nádychpripútaný ku dnutisíc svetelných rokovpod hladinou,ako pomalý pád Evycez myriádu priepastí,šialenstvom sálajúcich brándo oceánu krvi zrodua červené jablko túžbyním splodenéako posledné univerzumpochová hladina jej dychu.
Časovaná Priepasť
Nad horizontom hrôz,medzi intenzitou a tichombesného víchru zimyvrážajúceho do vzduchusilou zúrivých čeľustínespočtu neľudských šeliemv mojom vedomía tisíc míľ závratných snovpod panorámou hluchej tmy,čaká zvrátená,dýchajúca ebenová priepasť,kým pohltí čerstvé telo,spáli v útrobách na popol a krv,zmiesi s prílivom rannej tmyaž do podstaty tichablednúceho s každýmpominuteľným vedomím. A ohlušujúci rev jej hĺbkybezodnejšej než nenávisť,šeptaním palety hlasovtíchnucich vibrovanímv každom podprahovom tóneudiera do spánkov,láka k voľnému páduvústrety lačnej tlamenajčiernejšej dieryvšetkých vesmírov,pohlcujúcej každý záchvevzástupov strašlivých dušíod kriviek Léthépo útesy hrozivej večnosti,zrádnejšie než čepele svetla,o ktoré sa trieštiav každom krvavom príliveaž kým nevsiaknudo pokožky vlhkých útrobnekonečnej hĺbkypod zlomeným krížomvztýčeným do výškyna výsmech porazených bohov,do výšky temnaponorený v oceáne zúfalstvapod fasádou nepriestupných mračien,studených ako výdych súmraku.
Mors lenis
Čierne ramená nahých stromovzahalené vibrujúcim chórom vránv dotykoch s tmavou oblohouostrými pazúrmi konárovtak étericky citlivo,že netrhajú husté neboako čepele havraních krídeldrásajúcich letom na svitaníažv krv páperové mračnákým ich plač nerozbúri hladiny rovín,nezvlhčí oceányčerveňou nociz mojich otvorených žílvrastajúcich do zeme pozvoľnaako korene nehybných lesovstonajúcich v priestorebolesťou každého nového prerodu,až kým nevyhasnú s časomv zastretom vedomí mdlých zíma odtiene bielej sčernajúskôr než stuhne krvv hrozivých hrdláchčiernoperých kŕdľov.
Shattered Distress
my obscure twilights
engraved in thought curves
through buried dimensions,
boisterous silence
On Thorns Around My Brain
omnipresent flux
fading to dusk
of blackout silences
deeply within brain,
Tisíc nocí ticha
. každú noc
zavinúť do smrti
nádych z večnosti. ,
uniesť pohľad
Pod povrchom
Uprostred vzduchoprázdna
vzovretí kvíliacej myriády clusterov,
sotva khladine priľnúť.
Nadýchnuť sa acítiť ponor,
Hrôzotvorci
Pochabí blázni
čo klaniate sa,
schúlení do tmy,
napospas vetru
Na opačnej strane vesmíru...
Hypnotická fúzia strachu
pulzujuc valveolách kozmu,
nekonečná ako státisíce galaktických nocí,
hlboká ako azúrový priestor
Usínanie
. a v snení uniká,
z alabastrovej cely tela,
temnozrivá anima
v obnaženom háve dymu,
Hĺbka telesnosti
Čia noc sa chveje vzátylku neviny.
Obnažená do hĺbky telesnosti,
vôňou rozmarínu kojená
na prsiach matky Zeme;
Absurdná zem
Sníva sa mi zem
Horúca ako živé telo,
jemná ako
hodvábna drť predstáv
Čas
. ako priepasť
hlboká sťa tisíc nocí.
nasiaknutá ťažkou minulosťou,
vnovodivom snení
Hladina tmy
Sťažne noci
nad rozdúchaným vetrom
kolísajúc vneopísateľnej agónii
rozbúreným tichom
Ston pekelnej harfy...
Bezútešná to melódia
tichých tónov noci
v desivom kvílení smrti.
Chladným dychom rozochvieva
Nemá, bledá luna....
Nemá, bledá luna.
vynára sa z rannej zore.
Niet slnka,
čo by žiarou nebo pohladilo.
...kvitnú za súmraku a hynú na úsvite....
V hlbokom tichu nebeskej hmly.
ležím ponorená v perinách
z čiernych snov.
Pri nohách mi za tichého šumu
Bozk smrti...
Vpokojnej samote zimných nocí
sa zticha mojej mysle vynára
tá temná spomienka na tvoju
mrazivú prítomnosť.
Hellraiser
Tu zjavil sa predo mnou
Tíško vystúpil z hmiel.
závojom tmy zahalený.
v tichom zamyslení.
Nosferatu 1. part
Bol práve pochmúrny chladný deň. Na rozľahlých viacmenej pustých pláňach, obývaných len miestami, rozprestierali sa šíre lesy opojne voňajúceho ihličia. Prudké pohoria a pláne sa ťahali do šírych diaľav a nejasne splývali niekde na horizonte. Najvyššie vrcholce boli ponorené do hustých mračien, ktoré sa tiahli od východu až k západu.
Satanas
Vo večnej dezilúzii, v temnote vekov stratený, v zbesilej nenávisti, šialenej mysle. naveky zhanobený.
V nevinnej krvi sa bažiaci, v úbohosti vlastnej duše. Nenávidený a opovrhovaný.
Havran
V jasnom lesku divokého zraku,
v neskonalej moci čiernych perutí,
v nespútanom lete proti vetru.
Znenáhla sa javí krásne.
In memoriam našim múzam...
Objavia sa tak náhle a náhodne. akoby však úmyselne. Tichúčko, nebadane vkĺznu do našich životov. Inšpirujú nás.
Stvorenie noci
Divotvorná to noc
v plnom svite luny odetá,
žiarou tisícich hviezd postriebrená,
podivnokrásne tajomná.
Keď sa preberieš, bude všetko iné...
Tá noc bola veľmi pokojná. Všade naokolo bolo príjemné ticho alen občas kde tu sa vynoril tichý smiech ašeptanie. Pouličné lampy len nesmelo svietili na okraji chodníka. Všetko pôsobilo tak vyrovnane, až to budilo strach a podozrenie.
Tma...a smrť
Obklopuje ma tma.
Absurdná a ničivá. cítim len tlkot srdca .
pomalý monotónny zvuk.
Zanzarah
Svet ničoho. prázdny a opustený.
Iba vietor sa preháňa spustošenými ulicami
a dvíha pred sebou kúdole prachu.
Už nič viac, len ohromujúce ticho.
Mámivý sen
Ty sladkosť túžob mojich vznešených,ty zmysel mojich slov,ty jedinečná bytosť mojich snov,ty zbožňovaný. Ty ovládaš svet mojej duše,je tvoj, je v tebe, je tu pre teba. ,tak ako ja. ako moja myseľ.
Citlivá duša
Citlivá duša. Ty mi hýbeš svetom. ,ty mi žiariš nad obzorom. ,Mám strach dotknúť sa ťa.
Ranné prebúdzanie
Sedím uprostred izby
a nechávam sa unášať čarom svitania.
Cítim príjemný svieži chlad ranného ovzdušia.
Všetko akoby oplývalo životom.
Medzi štyrmi stenami
Bojujem sama so sebou. Prebieha vo mne búrka citov. vojna s životom. spor medzi snami a realitou.