Písmák a ona nespieva
° aona nespieva °
Hana kráča po ulici. Ulica je tmavá, len pouličné lampy svietia na cestu. Každé jedno svetielko ju láka niekam inam, ďaleko od miesta, kde práve stojí. Ale ona sa nikam nenáhli.
PITCHE (šecko je náhodné)
I.
Internátna izba. Ženské sedia na posteliach vedľa seba abavia sa. Bla bla bla.
X X X X X X X
mám strach
že keď sa zasa pôjdem
pozrieť
do zrkadla v kúpeľni
X X X X X X
všetky kosti mi
vysnežia z tela
a vlasy sa budú motať
na zemi
nikdy
nikdy by som nechcela
byť dieťa
mojej matky
lebo moja matka
-letienky-
I. dýcham strunami huslí tvojimi vlasmi pokrčenými pod stoličkou žijeme v dobách keď zátišia rastú ako po daždi sucho II. dva mravce nevieme nájsť k sebe cestu pre škáry v parketách a moje vypadané vlasy svitá III. (ne)tušenie tieňa ševelí v prázdnom tichu odkvapu kvapku po kvapke odumierame obaja a voľní IV.
madrino nebo
Hana ležala na posteli acítila vôňu orgovánu. Vôňa bola taká silná, až sa jej zažierala pod kožu, do vlasov, mala tej vône plné myšlienky. Po chvíli sa jej začalo zdať, že , akoby sa sama stala tou vôňou. Vedela, že ak vázu sorgovánom neodnesiekamsi inam, určite sa do rána zadusí.
peklo
keď zomriem
príde za mnou Boh abude sa mi smiať do tváre
bude piť víno apozerať na mňa
uplakanú
nemá to názov, no!
jarná samota ma nútiobzrieť sado tieňa mojich mohýl a vzhliadnuť státisíce naporcovanýchbledých dušíletiace tiene tiahnunad údolímželezná sekerapretína lanoktoré nám taknádhernezväzovalo ruky.
bez názvu bez názvu
malinový odtieňslnkasa usmievalkeď si modránohav kúpeľnividličkou podrezalažilyvykúp svoj smútokv rannej rosebude ti lepšieako motýľom vyrytýmza teplado chodníka.
(be)snenie
Autobusová zastávka je plná pochybnej pánskej vône. Kvapky dažďa vidno iba vo svetle pouličnej lampy. Po tme akoby ani nepršalo. Autobus možno nikdy nepríde.
ani vo sne by jej nenapadlo
Sedela na posteli a ochutnávala chrastu. Mala takú zvláštnu chuť, celkom inú ako stvrdnutá koža okolo nechtov. Popálila sa na žehličke. Matúš to klasifikoval ako celkom vážne zranenie.
°s odretými (d)ušami°
„ Svedomie je ako hranaté koliesko. Každý ho má v sebe a vždy, keď vykoná niečo, čo sa tomu koliesku nepáči, začne sa krútiť, hranami narážať na živé vnútro. Spôsobuje bolesť, pálenie a plač. Časom si človek zvykne na ťažobu, čo ho omína, koliesko sa otupí, zaguľatí, bude sa možno stále točiť, ale vnútrom už bude prechádzať ľahko a neciteľne.
. . . .
IBA DVAJA ĽUDIA, KTORýM SA TOčí HLAVA, DOKážU SPOLU VYTVORIť ELIPSU.
x x x x x x x
Štyria ľudia blúdiaci po svete. Po malom svete. Ja, Filip, Niekto a Ešteniekto. Nepoznáme sa, iba o sebe vieme.
... králiky stiahnuté z kože
Králiky stiahnuté z kože
Divadelní ľudia sú zvláštni hneď zrána. Ospalo poletujú okolo mňa, chodidlá desať centimetrov nad zemou a nosy ešte vyššie. Sedím na špinavej dlážke. Lebo som čudná.
don´t eat the smokin´ fish 5
Jeseň predsa len nastala.
Koniec leta prichádza neskôr ako omeškaný vlak. Lastovičky sa pripravujú na dlhé cesty a lístie prechádza do iných, vyzretých farieb. Ochladzuje sa.
jas
° j a s °
(ďakujem najprv Silvii mačacej kráľovnej, potom Jakubovi chlapčiatku s palicou)
Vošla som do bytu a zamkla za sebou ťažké dvere. Vykročila som priamym smerom do miestnosti, kde mala byť podľa plánu kuchyňa. Cez obrovské okno svietilo slnko dovnútra úplne čarovne. Ľahučké lúče sa opierali o sklo, celkom pokojne sa na ňom lámali a vytvárali dúhu.
don´t eat the smokin´ fish 4
Nezopakujeme si to.
Blúdim po meste. Je ťažké zvyknúť si, že ma nikto neprenasleduje. Nikto nerobí ozvenu mojim krokom.
don´t eat the smokin´ fish 3
Umri, láska moja.
Fontána prská vodu. Je to taký malý raj uprostred mesta. Okolo chodia ľudia a preberajú životné problémy.
don´t eat the smokin´ fish 2
Bozkávať sa dá aj rukami.
Sedím na tráve. Okolo mňa kremnické námestie. za deň tadeto prejde asi milión turistov plus nejakí pôvodní obyvatelia.
X X X X
Bojové pochody v žalúdku. Sprostá škola. Naozaj neviem, akou silou ma priťahuje stolička, ale zem jednoznačne vyhráva. Zvuky sa zbiehajú dohromady, všetok ten hluk a náreky, tvorí to odpornú školskú melódiu.
23:08 stredoeurópskeho času
Autobusová zastávka je plná pochybnej pánskej vône. Kvapky dažďa vidno iba vo svetle pouličnej lampy. Po tme akoby ani nepršalo. Autobus možno nikdy nepríde.
nepokoj
Na stanici som stretla Filipa. Doširoka sa usmieval, oči mu žiarili žltou farbou. Bol to asi len odlesk hlúpeho augustového slnka samo. Prešli sme cez trhovisko a vyliezli sme kdesi pri mestskom bordovom úrade.
6.august rokupánadvetisícštyri
Po oranžovej záclone stekajú kvapky akoby sama bola oknom. Nahrádza ho, no nie úplne. Jesenný chlad sám pre seba, nehľadá v tom zmysel, sa prehryzie cez záclonu a schová sa mi pod kožu. Sme spolu dvaja, uväznení v jednom tele.
7. august rokupánadvetisícštyri
Zvolenský park je celkom pustý kúsok zelene uprostred mesta. Všade okolo prší, len na mňa nie. Ochrannú ruku nado mnou vystiera obrovský javor. Kdesi z jeho vnútra vyžaruje zvláštna hudba.
don´t eat the smokin´ fish
I.
Zvolen – Kremnica za päťdesiat minút.
Za oknom vlaku husto prší, kvapky obmývajú sklenú tabuľu. Predstavujem si, že je to obrovské akvárium, že domy, stromy a výpravcovia staníc, ktoré stretneme, sú nejaký zvláštny druh rýb.