Nočná
Potulujem sa temnou ulicou
po ceste skáču kamene
snažím sa vyhnúť každej skale
ktorá ma triafa
Drozd
krídla v parku
prehlušujú trápne mlčanie
snažíš sa rozochvieť riasy
načrtnúť odkaz
Bližšie
Tlkot pod tričkom čudne páli
prehĺtaš kusy vedomia
každou ďalšou slinou
si o dlaň bližšie
In utero (nenarodenej)
nepočuješ slová
len žblnkanie rieky
ktorá ti obteká breh
a zužuje tvoj kontakt sňou
Únava
vtiahnutý niekam
kde nevedie most ani schody
len kamene ačrepy
zarezávajúce sa hlboko do šiat
pupočník
kráčam hrboľatou
kotúľaš sa vedľa mňa
ako guľa z chemlonu
trávy pália slnko mrazí
Chlad
Mesačný svit hladí
nočné zákutia
mŕtvi dýchajú na okná
obraz sa zachvel aspadol
Mám dosť
Mám už dosť žiarlivých priateliek mojich kamošov
mám dosť žiarlivých priateliek bez kamošov
mám dosť kamošov bez priateliek
mám dosť kamošov
scéna
vyhaslo prúdenie
paralyzovaný
hľadím skrz sklo
aschody od teba
Bližšie k...
Tlkot pod tričkom čudne páli
nalomená
prehĺtaš kusy (s)vedomia
každou ďalšou slinou
Prúdenie
zmysly detekujú zmenu
niečo vo vnútri
spustilo zvony
otravne škrípu
Mravenisko
budia ma hlasy zo stien
zlepené zmesi slov
tvoria ozvenu
krik ston azvyšky zloby
Nedozerná
si pre mňa príliš nedozerná
kvitnúca mládza vrozpuku
atvoje čiarky vzlatom tričku
skladajú pieseň divokú
Zomrelo leto..
zomrelo leto
apriestor okolo mňa
sa zúžil na dva krát dva
pohľady
Vstávaj
Som uväznený vtele
jak gombík do košele
tak silno prišitý
ako dve manžety
Budeš v ňom...
Len nedávno si mu dýchala na päty
dnes mu plánuješ slová
kráčaš za neho dýchaš za neho
akeď je tma tak vňom spíš
Mortuus filius
je to už rok
čo si zavrel náruč aletel
ponorený vpredstave
že nájdeš odpovede
Rovnaké
Hladím umelé slnečnice
sú také hebké ako slová
ktorých som sa dávno
dotýkal
Strach
straší ma
brechot psov akvílenie sirén
šedý svit
navodzuje úzkosť
Lúče
Lúče pália odkrajujú pokožku
chcem sa vyzliecť
aprísť na svet od stredu
tam kde som predvčerom
Neviditeľný
Sedím vtmavej kaviarni
za oknom miznú tiene
pod kožu vchádza neistota
odchádzam
1963
Svetlá blikajú letia
dokresľujú deň
úsmevy aklepot rúk
prehlušil ston
Stratená
čakám na blesk
ktorý mi zastaví obeh
presne minútu
budem oddelený
späť
Hlboko pod povrchom
preteká čudné chvenie
páli rozleptáva
vnímanie
Za vrátkami
ukrytý
načúvam nehlasným krokom
blížia sa
hrajú úryvky zkantáty
... deväťdesiaty krát
ešte stále vdychuješ
prach apleseň
zpozemských úst
mala si zloženú
Ryba
najprv ti vybral
všetky vnútornosti
aumyl ich vliehu
bola si tabula rasa
studňa
túžim byť svet(r)om
vtvojej náruči
vnímať tep vriacich rúk
dotýkať sa ťa
Pi!
polož mi nohy na nohy api
kým zo mňa nevypiješ
všetky (p)ohľady
venované iným
Rieka
pozorujem zurčiacu rieku
kľukatí sa uväznená
medzi brehmi
chvíľu padá dolu hubou
Ester
„Nieee. “ skríkla zúfalá žena ahodila sa ozem. Namiesto pomoci dostala niekoľko kopancov a prudkých rán bičom. Šokovaná Ester jej chcela pomôcť, no všetko sa to zbehlo tak rýchlo, že kým stačila čo ilen natiahnuť ruku, ženu už odvádzali dvaja Esesáci.
Voda
Tak som sa konečne dočkal
prileteli biele vrany
avykľuli mi oči
aby som viac nevidel
Labuť
Nezišiel zoblohy
aby ťa nasmeroval inam
ani ti nevkročil
do skrížených rúk
Svetlo
Som už unavený ztmy
sediacej na parapetnej doske
naťahuje čierne pazúry
aja sa jej bojím
Vesna
Milujem
keď vo vzduchu horí jar
keď ju vdychujem plnými dúškami
aona sa skrýva
Brieždi sa
Brieždi sa
unavený mesiac
zmizol zoblohy
potichu zaspal
Slnečnice
privieram oslepené viečka
teplo božích rúk
mi hladí pokožku
flóra na zemi
Kvet
sťažka si dnes
roztvorila lupene
no napriek tomu
sme ťa premiestnili kobloku
Čerešňa
milujem prebúdzanie
keď tráva vychádza zulity
keď vtáci skáču zo stromov
avšetko sivé sa zelenie
Roztržitá
Si roztržitá ako vtedy
keď som ti prvýkrát
oberal bobule
mala si slanú rosu
33
kráčam vjeho šľapajach
necítim pálenie
ani bodanie dýk
som ľahký ako dym
Precitám
Precitám
cez škáry žalúzií preniká deň
som sám vhriešnej posteli
všade sa povaľujú tvoje kusy
Keď mi chutí
som čudný
rád začínam od konca
tam kde sa vytratilo teplo
tam kde zhasínajú všetky oči
Zamknutá
Včera som stratil
kľúč od tvojich dvier
bál som sa že už tam zostaneš
navždy uväznená
Leden pere mraky v ledových korytech hor
Január chladný aneľútostný
perie mraky
vľadových korytách hôr
shlavou zastrčenou vkabáte
Naivne
prosíš ma oletenku zhniezda
no ja som nikdy neletel dolu hlavou
nepadal vhodným pádom
ani nekĺzal naprieč jazykom
Báseň pre ...
Dala si mi
to najcennejšie čo sa dá
vlastnými rukami
postavila svet
Hluchá
Spútaná včudnom svete čakáš
kedy sa vo dverách zjavia
známe tváre
budú ti šepkať plané reči
Kľúč od svetla
roztvoríš oči
avidíš zabudnutú tvár
nie neprebudila sa zo spánku
to ty si ju priviedla nazad
Vyhasnutý tieň
sľúbil
že ťa neodnesie do úschovne
no ty si sa bránila dotykom
nevedel ťa presvedčiť
Padá sneh
Padá sneh
cítiš ho na rukách na tvári
vpíja sa do pokožky
ako jemné dotyky
Opustená
Pamätáš keď som ti
rozprával osnoch
bála si sa usnúť
viem nemala si strach odísť
Anna
„Stoj, lebo strelím. “ zreval chlap vdlhom čiernom kabáte aodistil zbraň.
Anna sLukom zostali stáť ako skamenení. Nechápali, prečo na nich ten cudzí chlap mieri revolverom.
Už čoskoro...
dotkli sa ťa zvnútra
tam kde má byť škrupina
neporušená
tadiaľ pretekajú
(leuké)Mia
horizontálne priviazaná
na cudzích rukaviciach
sa strácaš
v mdlobách
Preložená
vcudzom črepníku
nevieš kvitnúť
aj korene ti zoslabli
vnemilovanej pôde
Štedrovečerná
vobývačke vyrástol strom
zumelého kmeňa
mu trčia umelé konáre
sú také lesklé
Živly
Neviditeľné rezy
rozkúskovali svet
cez preplnené hrdlá riek
vytekajú vsiaknuté slzy
S tmou
Najradšej sa objímam stmou
má takú hebkú
pokožku
ako hladina
(H)ladenie
pýtam sa kedy
ťa budem môcť
znova modelovať
prechádzať kus po kuse
Eva
Eva mala šťastie. Ako jedna zmála židoviek, prežila koncentračný tábor. Vychudnutá na kosť ledva prepletajúca nohami kráčala na vlak. Ešte stále nedokázala zabudnúť na hrôzy, ktoré zažila.
Nedeľa
deň plný lúčenia
prechádzam zľava do prava
z prava do ľava
chvíľu som voblakoch
Tisíc sestier
letí padá kotúľa sa
dolu hlavou zoblohy
biela chladná štipka snehu
pristála mi na nohy
Pod perinou
hladím obnažené konáre
sú krehké premrznuté
chvejú sa od zimy
zoblakov padá páperie
Subreta
ležíš na sedadlách autobusu
asmeješ sa
kolesá bežia
zmoknutou ulicou
Agnes II.
Na pohovke spí tiché prázdno
hľadám ťa pohľadom
no ty si ukrytá
vkrehkej náruči
Agnes
uväznená vsamote
ako Ježiš na stene
sa bojíš nadýchnuť
zboľavých úst
Venuša
po kúskoch skladám nový život
ruky anohy ukradnem
zo sochy na námestí
aby si necítila
So zaťatými zubami
I.
cítim ako mi vnohách
režú žiletky
každý krok spôsobuje
poľovník
mala
vočiach kusynevädze
a vlasy posypané uhlím
jej padali po šiji
V hmle
vidím strom zarytý voblakoch
jeho obnažené telo
sa netrasie od zimy
nehne sa ani okúsok
Víla
rád som sa ponevieral po lese
a užíval si chvíle plachosti
ako imelo sa mi
vrástla do kože
Judita
„Doveďte ďalšiu. “ skríkol Carl. Ten jeho prenikavý hlas znel ako vrešťanie píly, ktorá sa zarezáva hlboko do mäsa. Všetci sa pred tým rozhnevaným krpcom triasli, dokonca aj veliteľ tábora mal pred ním rešpekt.
Larva
zblúdilé kvapky mi klopú na okno
a nahnevaný vietor sa vyhráža
hlasným funením
skrývam sa za záclonou
Úplnok
mesiac mi nazerá do žalúzií
nevládzem sa zložiť do spánku
volá ma
zrúk vyrastajú pazúry
Vo vás
povedali že nemám nohy
aja som bežal
povedali že nemám ruky
aja som niesol
Mária
Stála tam celkom nahá, vychudnutá na kosť. Slamené vlasy jej zakrývali malé prsia. Spoza vpadnutých očí jej vytŕčal špicatý nos. Nohy tisla kŕčovito ksebe vsnahe zakryť si prirodzenie.
Šteklivý lúč
Maľujem nahý obraz
moje prsty sú štetcom
ktorým ťa zvlečiem
zo studu
Nenarodený
občas sa mi zdá
že ťa vidím ako vychádzaš z hrobu
všetky jazvy na tvojom tele
na mňa nápadne žmurkajú
Posledný vdych
1.
pohľad sa zužuje
visím na lankách
naťahujú mi údy
Oddelený
večer si odkladám oči
vyzliekam myšlienky
acelkom obnažený
usínam
(Vodo)vodná
Tak rada
si mi navliekala neoprén
nedočkavo
sočami kalnými
Modelky
na koľajniciach pózujú
čudné modelky
majú drôtové vlasy
aroztečený make-up
Dospelý
Pamätám sa na dom
zasadený vkonároch
na izby bez okien
plné spevu
Vitaj v budúcnosti!
1.
Hrdzavou pílou
ti rozpučili hruď
aby už konečne opravili
My
dnes večer som sa stratil
vmyšlienkach
počujem tvoj hlas
jemný zastrený ktorý mi šepká
jeseň
kroky sa topia do brázd
nohami sadím zvyšky
kukurice
na zemi narástlo lístie
Na konci
do tváre sa nám vrástli prsty
pokrytci stále držia kríž
skutočné hnisanie
schovali do liehu
vo vitríne
ďalší deň bez pľúc
dýcham pórmi vkoži
štipľavý pach
mokvajúceho tela
Neodporujem
keď ma zhasínaš
a stelieš do postele
poslušne zatváram oči
neodporujem
Bylinožravá
hltal som tvoje lúče
ako kvet na poli
osamelý
aplný falošných ideálov
Vystúpanie
kľačíš pred dverami
si telom bez hlavy
len pár skrížených očí
zarytých do prázdna
Nepoddajná
dve hlavy spotené vobjatí
sú krehké
ako rosa pod oknom
tak málo stačí
Bolesť
zchrbta si vyberám dýku
lepím roztrhané kusy
vedomia
hodinovým lepidlom
depresia
pes za oknom
úzkostlivo breše
cez škáry žalúzií
prenikajú slabnúce
prílive
vo vlasoch tlejú plamene
cítim páľavu
vlieva sa do očí
horím
je čas
je čas
keď si jablká obliekajú červené
aslivky modré kabáty
len sliepky sa vyzliekajú
(Oboj)živelný
Telom mi prúdi triaška
vidím tvoj obraz rozliaty
vrozhojdanom zrkadle
som čudný
Padajúca tma
nado mnou kľačí hviezda
tieňom mi zakrýva tvár
bojím sa pozrieť jej do očí
vraví aby som zmizol
telo
obilie na poli vybledlo
dážď mu zohol tváre
hlboko k zemi
je čas nabrúsiť kosy
Hlas
mestom znie boží hlas
aty sa opájaš rumom
nasávam energiu
zprekrížených rúk
V ilúziách
uväznený vkvapkách
načúvam tichému šumeniu
dážď opája smädné stromy
plnými dúškami
List
lietadlá nado mnou
rozrezali oblohu na kusy
vtáci bez krídel sa sťahujú
do cudzích hniezd
Diablove husle
prší a tvoje oči pokryl smútok
nevnímaš hlasné tóny husieľ
nepočuješ ani vtáčí spev
chceš len vytrhnúť diablov nástroj
Život a cesta do hlbín
MOST
otvoril som most do môjho sveta
vošla si znenazdajky
a usadila sa pri mojich krídlach
Lekárska
chveješ sa ako šelest vmojej hrudi
keď ťa natieram potom
privieraš žalúzie
no dvere máš stále dokorán
motýľ
krídla pokreslené perleťou
dráždia zmysly
naťahujem roztúžené (steblá)
apotichu šepkám
sedem
nohami hladím deravú lavicu
spoza krvavých mračien
vykukol mesiac
je mi teplo vletnej koži
pichľavé
hlboko do miechy
si mi zaryla
pichľavé slová
paralyzovaný sa potkýnam
ticho
váhaš či vyhodiť
zvädnuté znáruče
či spláchnuť krvavé
liehom
zlom
chceš rozlomiť nalomené
a vstúpiť do samoty
medzi vetvy a kolená
obtlačené na tele
De ja vú
kráčam vdetských topánkach
po podmínovanej lúke
nahnevané steblá tráv
mi režú do nôh
Meč
najprv si mi roztavila
brnenie
aukula zneho meč
potom si ma ním chránila
Stena
si biela
ako kmene potreté vápnom
stojace vstarom sade
kde som ťa prvý raz
hrob
cítim ako mi odkvapkáva z miechy
rozťala si ju svojim váhaním
pomaly stekám od teba
včera si kvetom odtrhala hlavy
očami
mesiac už klope na okno
a ty stále nevieš
či ho vymazať z kalendára
či prekročiť utopené roky
povedala
povedala si že
nenávidíš moje tykadlá
keď sa dotýkajú tvojho úľa
keď ti oblizujú tečúcu sklovinu
steny a kino v ústach
(steny)
hladíš ma stehnami
cítim ako sa mi zbiehajú steny
nie je kam uhnúť
dlane
rozmením dve dlane na
desať prstov
v rytme blikajúcich očí
vypustím impulz
pod kožou
kráčame spolu
no ja som
zatvorený vo vitríne
kde padajú slová
v ozvene
nevnímam cudzie hlavy
zaborený do stonky
sa ti prehrabujem listami
zvnútra obťahujem
cirkulácia
vťahujú ma tvoje magnety
stále horšie odolávam
bokom a predhlaviu
tak ľahko nezložím
(s)kríženie
je načase odtrhnúť
šedý zákal z okuliarov
odkryť šrámy
zapudrované make – upom
do duše
v hlave znie vlčí hlas
nedokážem umlčať
falošné vytie
vidím jej chodidlá
srdce
som uväznený v otvorenej klietke
ľudské holuby zo mňa vyzobávajú
zvyšky
osamelosti
časy
detskými
pozorujem žmurkajúce
ako osvetľujú telo diaľnice
držím sa babkiných úst
pavučine
popíjaš prázdny dúšok
sme prepotení
v pohľadoch
na začiatku vždy
(zeme)trasenie
na povrch presakuje zelená
hladí bosé ruky
a zem rozkladá stuhnuté lono
chvíľu
ráno
vyťahujem upotené
zpostele
vhrdle mám komára
ktorý mi vypil sliny
k pokladni
visíš pohodená za pultom
škrtnem ťa pohľadom
a tvár zaleje rumenec
prsty sa chvejú
lúč
britvou zapálila noc
sprispením slín
zlepila tvar
vozvukoch oživila tieň
včela
biele machule
miznú zpolí
a vumelých korytách
vtekajú do škár
let
preskočím ulicu
aponad brezy
nakreslím koľajnice
sedím vo vlaku
dnes nie!
teším sa z kriku psov
zelenania trávy
ajrozladeného zboru
vtákov
do svetla
cítim ozvenu
kdesi vhĺbke klopú
nepravidelné kroky
usína v tube
nenávisť
už sa nedá vrátiť
slová sa rozpadli
apreskupili svoj význam
ukričaný vietor
1985
prehrabujem sa
kusmi spomienok
ona drieme
ukrytá vkrabici od hračiek
za domom
stál za domom
ačakal kedy odletí
jej pružné údy
plávali vpovetrí
závity
uväznený v(ná)dobe
pochoval zmysly
už nevníma brieždenie
medzi strojmi
kvety
na streche
rastú priesvitné kvety
sú tak studené
pália vdotykoch
cestak k nirváne
slovami
zasadila ďalší zárez
zúst vyteká dym
trávi zmysly
(ne)hľadám
neverím na spätný pohľad
na kruhy zaryté do lícnych dier
nepoznám lýtka
vymodelované presnou formou
chladná
cez deň si chladná koža hadia
obliekaš slová do ticha
vnoci sa tvoje ruky hadia
modlitba zrazu nedýcha
nad ránom
bleskami oslepuje
moje pohyby
no ja uhýbam pred
jej úsmevom
zblúdilá
zo zeme vstala celá biela
túla sa vprázdnom území
nenašla pokoj aj keď chcela
vo vzduchu ani na zemi
výrezy
súkolie sa točí
vrezáva do seba
otvorené hrdlá
poháre vnich miesia
do snehu
bránim sa skočiť nazad
do zamrznutej jamy
zem je skrehnutá
cesta ma unáša
v čase
otočím vysypané hodiny
som zasadený včase
kde dámy nosili kvety vo vlasoch
agentlemani mali plné ruky lichôtok
v delíriu
stroboskop vhlave
premieta tisíc obrazov
zkrátkych útržkov
si skladám film
symfónia
skladám si notu za notou
súzvuk tónov
mi rezonuje vbránici
zunavených pľúc
život
dve slová
položené vzáklone
miešajú ticho ahnev
stuhnuté žily
opitá
opitú zlákal
na poldeci hriechu
smiala sa
a spokojne upíjala
horúci ľad
horúci ľad reže do kože
kreslí pravidelné jazvy
hlboké ako korytá riek
zúst vyteká dym
svieca
zomrela svieca
plamene hladia
spálené myšlienky
necítiť tlkot hodín
akvárium
zmrznuté vželeznom pohári
sa bijú o kyslík
hlavy majú poukladané
na hladine
ryba
som ryba zporcelánu
založená vpolici
moja koža zapadá prachom
šupiny na mojom tele
kminska
Tú ulicu sme volali kmínska. Nie preto, že sa tam predával alebo nebodaj pestoval kmín, ale preto, že sa tam stretávalo mnoho kmínov. Nachádzala sa celkom na konci mestečka. Stálo tam zopár starých domov bez dvorcov azáhrad.
hlavné mesto
Ešte stále mám ztoho mesta hrôzu. Desia ma davy lietajúcich holubov, krik na uliciach zarezávajúci sa hlboko do ušných bubienkov. Hlasná vrava vputikách na námestí mi pripomína staré komunistické časy. Apritom Bratislava je vraj len jedna veľká dedina skúskom histórie a množstvom panelákov.
Koule - KALAMITA - v prázdnej izbe
svetlo usína
do očí sa nasťahoval tieň
hmatovo sa snažím obkresliť
izbové kontúry
na lúke
Sedel som na lúke apozoroval stádo oviec. Boli tam úplne samy, bez pastiera. Spokojne spásali schnúcu otavu apritom hlasno bečali, akoby sa spolu zhovárali. Obďaleč som uvidel niekoľko rozkošných jahniat.
môj strom
zúst stúpa dym
sneh pod nohami sa trbliece všerosvite
je polnoc
okná domov pomaly zaspávajú
Vianočná vata
obalený vo vate kráčam skamenenou ulicou
vočiach mám bielu tmu čosi ma bodá do tváre
začujem hnev meluzíny ako nadúva chladnú perinu
chcem sa ukryť vnáruči stromov chytím skrehnuté konáre aobloha razom praskne unavenú krajinu zasypalo studené páperie
kosa
každé ráno bosý bežím na koni počujem zvuk kosy oceľ zazvoní
každé ráno bosý neviem vôbec kto si vtopánkach ťa nosím som kosec bez kosy
každé ráno prosím už viem presne kto si obutý čibosý stupím všetky nosy
som šikmý aj kosý spadol som do rosy skosou či bez kosy aj tak všetko skosím.
Romantik - zmyselná
vnímam tvoje iskrenie keď mi hráš na ústach
a v ušiach mi znie hlasné šumenie
cítim tvoj portrét rozložený v kvapkách slín
napil som sa sa z tvojho hlasu
zvončeky
hory sa navliekli do mliečneho kabáta
striaslo ma keď mi srieň pohladil horiace uši
vnútorný hlas prikázal nohám aby bežali
čosi ma pošteklilo na tvári zdvihol som tykadlá
ľad
zočí mi spadla kvapka beží šmýka triešti sa vštrbinách tváre
následne príde ďalšia aďalšia anakoniec len ľad rozbitý na dne zrkadla
slová
cítim len zimu lezie mi pod kožu paralyzuje oči visia z nich cencúle
rozkladá myšlienky slová mrazia
počujete ich .
mráz
prvý mráz pobozkal uplakanú zem
jemným dotykom jej zmrazil pulzujúce slzy
na plote postavil sochu sýkorky jej zlatistý frak obalil žiarivou škrupinou
keď ju prvý ráz olizol studeným jazykom jej ukradol život
spln
žiarlivá luna vokne svieti má čierne esá vrukáve pred svetom pravdu nepovie ti pred svetom ani pri káve
lezie ti do snov hlavu máta topí ťa vslanom opare nevnímaš sestru ani brata vložila ti tvár do tváre
pod mostom duša zablikala utopila sa ako skala
pod mostom vplytkom potoku stratila nádej po toku.
guľatý svet
kedysi keď ráno zobúdzalo veselé hvízdanie vlakov a uponáhľané panie sa máčali vranných hmlách bol svet očosi guľatejší
na ušiach im rástli drevené špendlíky apokrivenými vlnami si zakrývali vyblednuté pohľady
dnes už nesvietia koľajnice stratili lesk keď sa konečne stretli na dvetisíc deviatom kilometri osireli
vlak už si nepíska je dávno pochovaný na šrotovisku len staré panie sa stále máčajú vranných hmlách asnívajú uguľatom svete.
klietka bláznov
strácam vlastné slová som vykoľajený vozeň a uhlie na mojej hlave bledne
vyhasínam ako iskra vpahrebe poliata smútkom cesta von je zaviata hnevom avzlykaním
slnko už nesvieti ako vtedy keď som lietal na vode aplával voblakoch
dnes sedím vklietke plnej bláznov avrásky vmojich očiach sa zarývajú hlboko do slov.
vo svetle falošných hviezd
stojím obnažený vo svete umelých bleskov nie nehladia ma pod kožou ani nehrejú na ústach len si tak samovoľne blikajú ako zomierajúce svätojánske muchy
nevnímam pohľady nastrojených duchov pozorujúcich každý záhyb mojich očí nasadil som si ružovú masku viac nedýcham
len tam tak visím ačakám na falošné objatia vlastná ilúzia mi našepkáva že som motýľ amôžem vyletieť
no nie je kam pristáť slnká pomaly hasnú a stoličky odchádzajú do ulíc len ja zostávam oslepený vlastnou slepotou
rozliaty
moje (k)roky sa topia v mrznúcej kaluži ma prenasledujú šepkajúce ruky už nevládzem nenápadne sa vzďaľujem v protismere kričiacich myšlienok roztečený na kusy viac nevnímam zachmúrené svetlomety stojace na ceste spokojný miznem v rytme snehových kvapiek sa pomaly vlievam do papiera.
keď oči kričia
povedala si aby som sa stratil
vzáhyboch tvojej košele
moje prsty ti poslušne vkĺzli pod kožu
a nahé mlčanie si prehlušila
vädnúci
spletené ústa sa vzďaľujú
pod váhou kyslých slov vyrastá mĺkvy plot
a otrávené listy sa zarývajú čoraz hlbšie do kože
vzaslepenej hemisfére sa jej usídlil peroxid
socha
som socha čakám na tvoje dláto
tak do mňa sekaj a búš vytvaruj si zo mňa dýchajúci kameň
potichučky budem držať aochotne trpieť tvoje rezy
nakoniec si ma dobrúsiš nechtami
morská moc
topím sa vmyšlienkach vlny vo mne nervózne stúpajú
túžim vybuchnúť
vypustiť stlačený hnev do ovzdušia
nakazím ľudské ryby ukričaným vírusom
odrezaná
cítim chladný dych z tvojich stien preležané postele sa rozišli od seba
vočiach ti šumí rieka bledne nahá noc poliata tvrdohlavou myšlienkou
roztápam sa vzemi plnej klamstiev zamrznutépery dali výpoveď tvojim mukám
už navždy si ťa zložím zodťatého prsta.
žena
ukrytá za fialovými riasami a lesklým perím hráš noblesné divadlo si ilúzia vsugerovaná do mojich zmyslov vstrebávam ťa jazykom keď ti z tváre oblizujem masku mračíš sa ako včerajšia obloha strácaš sa v håbke mojich dotykov už nie si madona ani gejša si len obyčajná .
z jesene do jari
Včera večer odišli posledné lastovičky starý otec znovu osirel pozberal opustené lístie auložil ho do kufra
tak ako každú jeseň keď mu na bedrá sadal smútok ich postupne vyberal alepil na papier
štetcami im dokresľoval život aukladal ich do mozaiky až kým vyšlo slnko potom im od radosti spálil domovy
avypustil ich naspäť do jari.
vrany
pomedzi skrehnuté konáre prenikol studený pohľad
znudený mráz namaľoval na okenný rám hlasnú vyhrážku
striaslo ma keď mi zubatá pohliadla do zatvorených rúk
iba vrany nado mnou radostne vyspevujú umieračik
kóma
som zaliaty vkóme nemými rukami otváram šedé ráno
na tvár mi dýcha chradnúci dych
kameniem keď mi navliekaš studenú kožu
zahalíš ma do drevenej košele austelieš
na ceste
topím sa vtebe a zoslepených rán mi vyteká prázdno
zatiahlo sa v nás moje slnko obostrela šedivá záclona
ospalo kráčam pod vlastnými kolesami sa podlomila naivná lávka
na ceste zvčerajšej noci .
zatmenie
roztúžená rieka hlasno hučí slastne si oblizuje skrehnuté brehy
kukučka vdiaľke odbila poludnie len na oblohe sa zrazu zotmelo
a zhasnuté slnko uniesla voda.
oheň
roztrasený pes vyzliekol šedivú srsť arozsypal ju po dvore
striaslo ma pri pohľade na nahé orechy
drevo vkozube bolestivo zaskučalo navliekol som sa do listov
a zhorel.
dve mačky
roztrhaný paplón načúva ona s ňou v posteli, zabrusujú svoje pazúry
vo vzduchu rozsypali odrezané chlpy
okolie si
okrúžkovali parfumom potom si zapriadli do očí až ráno ich oddelil
vinobranie
dojedám posledné kvapky hrozna slastne olizujem krvácajúcu rieku
zotmelo sa napoludnie zaspalo slnko amŕtve dievky dávno snívajú
len ja čakám kým ma zasiahne
padajúci lúč .
ticho
utíchol krik husí
a motýlie krídla odpadli spolu sčerveným lístím
dobitá zem zrazu napáchla clivotou
už nie je kam utiecť arozložiť unavené korene
čakajú
ovisli unavené bruchá stromov
pod ťarchou nechcených plodov
prosia ocisársky rez
britva neprichádza tak len tlačia
ospalá
vonku šepká vietor hladí plešaté púpavy
v tráve
zaspali unavené včely s odlomenými krídlami
zakúrili
rozlúčka
zvon na veži ospalo spieva
náhlim sa na rozlúčku
pochovám posledné lastovičky
dnes
vyprahnutá tvár
tvár obrastená plevelom visí vpovetrí v týchzakalených očiach čítam prázdno
len suchá pena sa ligoce na vyhladovaných ústach a nezlomný chtíč ho ponára do pohára
nemyslí na zajtrajšie ráno iba vdychuje spálené pocity do nosa vniká dym a nezahojenéjazvy pália
vo vyprahnutej duši
horúca
horúcim jazykom
hladíš roz(h)ladené struny
sú tak ostré tvoje lupene
zaryté do mojich nechtov
schádzam
učím sa čítať
pospiatkyopatrne mažemvyrytú históriu
neviditeľné schody
osvetľujú lampióny
do snov
je tma amoje ruky namočené vkrvi kreslia obrys teba
vstrebávam horúce chvenie pretekajúce tvojim obrazom
brajlovými očami postupne čítam všetky neprebádané stránky
na dnezaslepenej mysli sa miesi tvoj tieň aja sa utápam .
Kuvík
„Mami. “ dvorom zahrmel žalostný výkrik. Vjednom slove sa snúbil strach azúfalstvo. Zdomu vybehla mladá žena.
Vítacia
stará lavička zastonala pod váhou vráskavých rúk
cez jej práchnivé telo pozorujem hmýriaci sa hmyz nežný vánok ma pohladil po unavenej mysli zdvihnem zrak apozriem na modré plátno
spoza domu vykukli čierne machule vzlietnem a radostne privítam lastovičky.
zmyselná
nevidím tvoje cinkanie keď mi hráš na ústach
vočiach mi spieva tiché šumenie
podvädome cítim tvoj portrét rozložený vtúžbe
napil som sa znemého hlasu
v bublinách
Vznášam sa ako list vystrihnutý znáruče stromu
dychtivo sa chvejem pri tvojom zobrazení vidím ťa zrolovanú apritom sa topím vkoberci
v ospalých hlbinách hľadám dôvod bytia
nadýchnem sa a odtrhnem ti kyslík.
strach
(s)tuhnem
do očí sa mi zabodla červená
kráčam
cestou obrastenou klietkami
Stála
Myšlienky zviazané vpavučine snov striehnu na opitú chvíľu chcú vyskočiť avkyprom moku sa narodiť na povrch teba rukou si odhryznem kus ztvojho mena polejem ťa bielou aperom si ťa navlečiem do seba.
(Bez)oči(vec)
Tancujúce oči ti kreslia do prázdna nemé siluety pohladíš svet zasadený vbelobe štyrmi zmyslami
chceš vytrhnúť ten zliaty obraz ztvojej hlavy a spoznať cestu bez nitiek v tej priesvitnej temnote zvanej život.
Klišoidná
Si čudná vravíš oláske anenávidíš klišé na rukách ti sedia mŕtve lastovičky
sú tak šťastné, cítia chlad tvojich rúk spievaš si posledné tóny pohrebnej uspávanky
apritom sa smeješ vezmeš ich avložíš do vitríny aby boli blízko
pri svojej mame ktorá nenávidí klišé ale miluje viac než svoje zdrôtované srdce
Medzierka
Dobrý deň. “ pozdravila elegantná dáma a očami si premerala miestnosť. „Dobrý deň, čo to bude. “ spýtal sa Jerguš a naširoko sa usmial.
Šľapka
Jana bola šľapka. Každú noc stála pri ceste. Promenádovala sa ako modelka na móle, no miesto krásnych šiat predvádzala svoj veľký zadok a ovisnuté kozy. Špúlila nevkusne na ružovo namaľované pery a v ruke držala cigaretu ako ozajstná dáma.
Medveď
„Preboha čo je to za odporné miesto. “ spýtala sa Monika anechápavo pokrútila hlavou.
„Vyzerá to akoby tu býval medveď. “ zavtipkoval Tomáš ausmial sa.
Prebúdzanie
Zobudila ma príšerná bolesť hlavy. Počet drinkov ktoré som včera večer vypil sa šplhal ku dvadsiatke čo je podľa mňa celkom slušné číslo, ikeď osobný rekord som neprekonal. Horšie to však vyzeralo so mnou. Po desiatom drinku som prestal vnímať okolie, všetko sa mi zlialo do jednej veľkej machule ktorá mnou hrozne mávala.
Anjel
Zhasol som
tvoju svätožiaru
vínom vytečeným zo stigmát
už dávno nie si
Drak
Ondrej pomaly otvoril oči. Otočil tvár smerom koknu azahľadel sa do prázdna, bola ešte tma.
„Už je čas. “ povedal sám sebe aospalo zívol.
Viecha
Presiakneš pomedzi
ulity vzduchu
vstávaš zlepený zpopola
nevinné viechy Ti
Život.
Stál som uväznený medzi štyrmi stenami môjho bytu alomcovala mnou depresia. Naštvane som tresol päsťou do stola, až sa celý zatriasol. „Takto to ďalej nejde, potrebujem nejakú zmenu, lebo sa ztoho načisto zbláznim. “
„Je mi tu ztoho na grcanie, to ticho ma ubíja.
Siréna
Stojí tam vnahote opitá Siréna soblinou venuše do ticha vplavená otáča ku mne šumiace oči bránim sa ukrývam môj pohlad do nej vkročí silná je hypnóza triešti ma rozlieva vpiesku sa vstrebávam do temna do piva skryli ma pod seba živelné skaly za krásneho škreku ma v sebe pochovali
Matná ...
Skrýva sa v šepote včiel ruky má popretkávané zelenými žilkami ako všetky štvorlístky pochoduje v dave krúti panvou v spievaní vetra je tak šedá ako nahé gejše krásu jej odeli do noci vidím ju matne tretím okom roentgenujem tú malú bodku zaliatu v porceláne náhle sa vyparila ako ranné svitanie opäť som sa vpil do kómy.
Neživá...
Kamenne stoja ostatky krásky
šmirgľom si ich pohladila
krvavým štetcom na biele vrásky
semeno božie vsadila
Včerajšia
Stieraš zo seba otrávené dotyky sú tak hlboko zapustené v tvojom hrdle v genitáliách chceš z nich vytriezvieť vyrezať si ich nechtom ako zhubný koreň vypáliť ich bylinkovou cigaretou aby na teba nehľadeli v zrkadle svedomia neznesiteľne blčíš červeňou a krokodílie perly bubnujú prelínajúc sa so smiechom v amoku sebou lomcuješ pravidelnými vzťahmi o hladinu splodenia podvedome si v sebe utopila nechcenú rybu.
Vesmírna
Plyniem rozprášený v tvojom vesmírea ruky vrastené v negližéskúmajú tvoj kráterponorený v hmlovine poznaniasi jemne máčam pery a ty sa chveješv pravidelných sťahoch sa napínaš ako amorova tetiva až kým ťa poleje lávapomaly ju ochutnávam po chĺpkoch nasávam tvoju slanú vôňunemôžem sa jej nabažiť je tak hrejivá ako venušine ránapohltila si všetky moje cievy až po myokard chcem byť tvojím živýmmesiacom.
Silnice
Silnice je jako žena tajemná a nezkrocená a tak jedu si svým směrem ve dne v noci i večerem nevím zdali správně mířím spoustu dívek cestou míjím žádná ale pravou není prokleté je zalíbení náhlej náraz všechno mění dívka líbá tvrdou zemi duch z ní vzhůru k nebi letí v hlavě mám už jenom smetí Ref: Chtěl jsem hezkou holku najít a potkal jsem pouze smrt proč mám v kriminále chradnout život uběhne jako chrt Právě mi ruplo v bedně a z místa činu utíkám těch let by bylo hodně na to já žaludek nemám nakopnu tu moji káru už slyším v dálce houkání co teď dělat nemám páru zkouším se dát na pokání kulka na mě vzduchem letí pomalu se k ní obracím nebudu mít kupu děti svůj dluh si právě teď splácím.
Zhýralý
Zhýralé
tvory zajtrajška
utiekli zočistca trhlinou časopriestoru
vyzuli putá špinavých panien
Senzibilná
Prehrabujem sa
vpodvedomí myšlienok
s vlasmi prestretými vo vani
spomínam aká si
Tklivá
Stýská se mi jsem zlámanej v rozvrzaný posteli maluju si tvúj dech rukou pod břichem cítím tvé sténání jak bušíš do mě lstivejma očima a já otvírám další den kapkou včerejšího moku utopen v plané představě o ženské monogamii.
Po(roz)chodová
Včera si mi prefarbila Včera jsi mi obarvila
všetky čierne vlasy a všechny černé vlasy
pochybnosti si zasadila apochybnosti si zasela
do črepníka do květináče
Lúpež
„Chyťte ho, ukradol mi peňaženku . “ skríkla žena .
Kým sa stihla spamätať bol dávno fuč. Malý chlapec ktorý tak obratne vybielil jej luxusnú kabelku.
Jarná
JARNÁ.
Vystrelený lúč slnka
nabil zoslabnutý akumulátor života
pohladil škovránka po tvári
Sloník
SLONÍK.
Sloník bol čudák. Žil vbyte zmamou ababkou.
Otca nemal atak mu ho nahrádzala babka.
Veverka
Bezzubá veverička
kšeftujem so stromom
nakoniec tie orechy
aj tak dostane
Jazero
odtrhneš čierne lekno
pre zrazené slzy
vo vode sa usmieva
zmrazená panna
Cikáni
Dežo bol róm vlastne cigáň lebo tak im odjakživa hovorievali. Bol zveľmi chudobných pomerov. Žil na okraji spoločnosti vcigánskej osade. Rozbitá chajda vyzerala ako drevená kôlňa.