Písmák Mátoha
V pondelok ráno bývala ulica "Pri trati" vyľudnená. Prvé náznaky pohybu sa zjavili s hučaním ranného vlaku o pol siedmej. Okolo trate zhruba pred rokom začali vyrastať jednoduché chatrče a zlátané prístrešky. Bezdomovci vypudzovaní zo staníc a hypermarketov tu našli uspokojivé zázemie.
Chudoba cti netratí
Tá dolina bola odjakživa hladová. Práce málo, chudoby veľa a obyvatelia z okolitých dedín ju predsa neopustili. Stáli pri sebe, pomáhali si, ako sa dobrých susedov patrí. A kde inde by sa najlepšie riešili problémy sveta, než pri poháriku domácej.
Vianočný pozdrav
V predvečer Lucie, kedy sa piskľavý decembrový vietor preháňal škárami malého, podkrovného bytu, si stará pani Tereza Myslíková, už po niekoľkýkrát utrela zvráskavenou rukou skrápajúce slzy. Čerstvo ovdovená, triediac veci po manželovi, vzdorovala krutému smútku prázdnoty, ktorý sa ako neželený hosť usídlil medzi stenami. Bezútešnosť zimného večera neprebilo ani teplé svetlo starožitnej lampy, hrdo stojacej za rovnako starým kreslom. Pri pohľade naň, Terezu zaplavila nová vlna smútku.
Zelené Vianoce
Zelené Vianoce
V kozube pukali horiace polená a mihotavé obrazce plameňov sa odrážali od stien starého domu. Horská dedina, ktorej bol súčasťou už vyše šesťdesiat rokov, sa chúlila v malebnom údolí. Už druhý deň odolávala snehovej metelici. Káble elektrického vedenia neodolali nánosom snehu a takmer stovka obydlí sa vrátila do čias sviečok a lampášov.
Zaprášená neha
Zaprášená neha
Upršaná noc sa krátila pomaly. Pomalšie, než kedykoľvek predtým.
Stál som pri okne, hľadel na rozmazané svetlá hlboko podo mnou a zavše sa nielen po skle zviezla studená kvapka. V takýchto chvíľach som cítil hluchú prázdnotu po niekom, koho som vlastne nikdy dobre nepoznal.
Prvotina konečne v predaji
OZNAM Moja prvotina s názvom Mesto verných je oficiálne v predaji. K dispozícii je na stránkach vydavateľstva Kicom, t. j. www.
Čierny pasažier
Čierny pasažier
Drahý pán revízor,
nečum na môj výzor
Autobus plný máš
Slamená odvaha
Slamená odvaha
„Už nech je po tom," vzdychla si profesorka Žemličková, „táto várka štvrtákov ma privedie do hrobu. " S trpiteľským pohľadom upreným k stropu, sa po chvíli predstieranej tragédie usmiala na kolegyňu Novákovú. „Aj teba to čaká, uvidíš. Za pár rokov v školstve budeš rada, keď sa za maturantami zabuchnú dvere a vrátiš sa k obyčajnej výuke.
Lovec dôchodcov
„Miluška, pozri čo bolo v schránke," povedal pán Gabriel veselo a neveľkým papierom zamával manželke pred očami. Zvráskavená, takmer osemdesiatdvaročná ruka sa natiahla za lákavo vyzerajúcou poštou. Grúberovci jej v posledných rokoch veľa nedostávali a každé odbočenie zo zabehnutých koľají vrelo vítali. Veď okrem reklamných letákov, kam si každý týždeň poctivo zaškrtávali čo sa výhodne oplatí kúpiť, stará poštová schránka nedostala obálku na meno už poriadne dlhý čas.
Sviečkový turista
Ervin Slováčik nepoznal vo svojom okolí nikoho, kto by s ním zdieľal rovnakú záľubu v prechádzkach cintorínmi. Zatiaľ čo iní sa zmieneným miestam vyhýbali, on využíval každú príležitosť, aby sa alejami lemovanými gaštanmi a inými stromovinami, túlal. Nikým a ničím nerušený sa každý štvrtok táral po najstaršom mestskom cintoríne a spriadal plány, kam sa vyberie cez víkend. Od doby, čo si bol ochotný priznať svoj nevšedný koníček, uplynuli dva roky a za ten čas prechodil všetky cintoríny v tristotisícovom meste.
Predposledný súd
„Obžalovaný, vstaňte. " ozvena hromového hlasu sa niesla kruhovou miestnosťou a ešte dlho sa vpíjala do uší vydeseného Pavla Počerného. V prvej chvíli si myslel, že hlas nehovorí k nemu, no keďže sa už stačil po neznámom mieste ako tak poobzerať, nadobudol istotu, že nik iný v lievikovitej cimre obohnanej lavicami nie je. Zmätený Pavel si nedokázal spomenúť, ako sa na veľký, trón pripomínajúci stolec vôbec dostal a obavami opantané cintľavé nohy sa napriamovali len sťažka.
Modrá krv
Modrá krv
Moja stará mať vždy vravievala, že dobré dobrom odplácaj, na zlé zabúdaj a odpúšťaj. Rád by som povedal, že som si neľahkú pravdu vzal k srdcu a riadil sa ňou, no s päťdesiatkou na krku sa mi niektoré krivdy ťažko zabúdali a o odpustení nemohlo byť ani reči. A keby sa stará mať nerozlúčila s týmto svetom už pred štvrťstoročím, pekne od pľúc by som jej povedal, čo si o podobných táraninách myslím.
Ležiac na posteli som si trpko uvedomil, že v jednom mala predsa len pravdu, keď s varovne vztýčeným prstom riekávala: „Juro, nehas, čo ťa nepáli" a ak si nebola načistom, či som to pochopil, povedala mi, a nie raz, „Nepchaj nos do cudzích vecí.
Zlodej
Zlodej
Letná záhrada bola napriek chladnému počasiu zaplnená do posledného miesta a jediný rozdiel, ktorý čašník spozoroval bol, že namiesto piva donášal hosťom horúce nápoje. Hrnčeky zvierali v skrehnutých dlaniach, usrkávali z čajov, káv, čokolád, prevareného džúsu a zaujato sledovali dianie na najrušnejšom pražskom námestí.
Len čašník Leopold bol duchom neprítomný, no keď bystrým okom zachytil prudký pohyb muža v čiernom, ako si to od súšošia šinie smerom k nemu a v ušiach začul krik "Zlodej, zlodej. ", tácka s kávou nemotorne pleskla o pultík, Leopold sa vyrútil v ústrety bežiacemu chlapíkovi s kabelkou a ničoho iného si nevšímajúc, kľučkoval pomedzi prekvapených, híkajúcich turistov, kým chlapa nedohnal.
Vianoce kapríka Petríka
VIANOCE KAPRÍKA PETRÍKA
Kaprík Petrík sa chystal osláviť svoje prvé narodeniny. Býval spolu so svojimi vodnými kamarátmi vo veľkom útulnom rybníku neďaleko dedinky Petrovce. To, že mimo vody existuje iný život však ešte netušil. Jeho ocko, kapor Igor sa krátko po jeho narodení rozhodol, že sa presťahuje do iného rybníka.
Margit
Neuplynuli ani tri týždne od posledného predvolania na strážnickú stanicu Margity Jánskej a oficier Tkáč mal na stole ďalšiu sťažnosť. Mladý strážmajster na ňu hľadel s nevôľou, posledné, po čom v ten sychravý utorok v polovici novembra túžil, bolo vydať sa do osady po Margitu. Príliš dobre vedel, že písomná výzva by sa minula účinku a tak, aj keď nerád, si na útle plecia prehodil opotrebovaný plášť, nasadil čiapku, ešte vo dverách pozdravil kolegu a vzápätí sa brodil rozmočenou príjazdovou cestou, ak sa tak vôbec úzka zablatená štreka dala vôbec nazvať.
Kľajúci si posunul čapicu viac do čela a plášť pritiahol ku krku.
Výročie
V stredu popoludní som kráčala z práce úplne vyčerpaná. Doliehali na mňa nielen krátiace sa jesenné dni a kopiace sa stohy čakajúcej agendy, ale najmä myšlienky na piatok. Za iných okolností by som sa naň tešila. Teraz som jeho príchod očakávala s obavami.
Zlatozrník
Zlatozrník
Kedysi dávno, keď statoční ľudia tvrdo pracovali pre skyvu chleba, uzmyslel si pyšný gróf z kaštieľa, že poddaní jeho ho zbytočne ožobračujú o vytučnené vrecia s múkou a nariadil pod trestom verejného zbičovania, aby každý, kto dovŕšil vek deviatich jarí, nielenže pracoval na panskom, ale aby polovicu z toho, čo sa mu na vlastnom dvorčeku urodí či narodí, aby zaniesol bez reptania na kaštieľ. Dlhé roky ľudia ticho trpeli. Každú druhú húsku, či teliatko z krvi potu vychované, odvádzali grófovi a drevené misy na hrboľatých stoloch čoraz častejšie stonali prázdnotou. Ťažko bolo, no nenašiel sa nik, kto by sa grófovi vzoprieť dokázal.
Zlatý žobrák
Zlatý žobrák
Akoby to bolo včera, kráčal som jesennou ulicou a nechával do pľúc vtekať sladkastý pach žiarivého lístia krčiaceho sa v rohoch budov, kam ho navial vietor. Košický vietor. Ten povestný, neľútostný zlomyseľník, ktorému bola košická kotlina domovom a ihriskom zároveň.
Akoby to bolo včera, pomyslel som si znova, keď som sa v spomienkach vrátil o dvadsať rokov späť.
Cestovateľ
Cestovateľ
Blížil sa koniec letných prázdnin, no mňa to na počudovanie tešilo. Už tretím rokom mi žltnúce lístie a nasladlý vzduch neprekážalo. Po tretíkrát som sa na sklonku astronomického leta chystal vyraziť do sveta. Popoháňal som stránky v kalendári a nemohol sa dočkať, kedy opustím zabehané koľaje našej malej firmy.
Kámen mudrců
Kámen mudrců
Zvykl si. Nic jiného mu ani nezbylo. Se skloněnou hlavou snášel svůj úděl vesnického pitomce. Už se ani neohlížel, když na něj na návsi pokřikovali.
Mikulášov snehuliak
Mikulášův sněhulák
Bylo jednou pět velkých měst a čtyři malé vesničky. Chránili je tři vysoké hory a dvě řeky. A tam, v jednom domečku z borového dřeva bydlel malý kluk. Měl dva rodiče, tři psy, čtyři kočky a pět sourozenců.
Darčekový poukaz
Darčekový poukaz
„Ahoj, Katka," začula som volanie a podvedome sa otočila. „Si to ty. Ako sa máš. " zasypali ma otázky kamarátky, s ktorou som sa nevidela takmer pol roka.
Februárový tieň
FEBRUÁROVÝ TIEŇ
Dosiaľ najchladnejší februárový deň sa chýlil ku koncu. Bol pondelok a už od skorého rána padal hustý sneh. Pod čudesnými hrbolcami po okrajoch cesty sa dali sťažka rozoznať stojace autá. Cestári v snahe sprejazdniť cestu ich zasypávali ešte väčšmi.
Staromestská
Z driemot ma prebral tichý chichot a šteklenie na nose. Nadvihol som ľavé viečko a odhalil votrelca. Akýsi nevychovaný chrobák si to šinul nosom nahor a hľadal útočisko v útrobách striešky môjho slameného klobúka. Odpálil som ho na zem a chichot sa zdvojnásobil.
Taverna
Taverna
Piateho decembra som už akosi tradične vošiel do cestovky a ani ma neprekvapilo, že zívala prázdnotou. Za veľkým stolom s počítačom sedela Zuzana, popíjala kávu a keď ma uvidela, rýchlo prešla z internetu na ich rezervačný program.
„Dobrý deň, pán Kováč,” privítala ma s úsmevom.
Za tie roky, pomyslel som si, by ma mohla volať aj Peter.
Písomka
Písomka
„Pán riaditeľ,“ volala učiteľka Jílková a bez vyzvania vkročila do ponurej miestnosti. Závesy boli napoly zatiahnuté, okno zavreté a v ovzduší sa vznášala ťažká vôňa vody po holení. Vyučovanie začalo pred pár minútami, no Jílková, postaršia vyziabnutá žena s tvárou pripomínajúcou chrta, vyzerala akoby dnes odučila celý deň. Nevôľou stiahnuté pery lemované vráskami, na ktoré nezaberal žiaden krém, sa priam triasli od hnevu.
Sázka
„Tak co, Jindro, už jsi s ní mluvil. “ zeptal se v pondělí u oběda kolega Andrlík. Všichni v kantýně nastražili uši, aby jim neušla jeho odpověď. Jindrův obličej se začal utápět v purpurové barvě.
Stužková
STUŽKOVÁ
„Au. “ Výkrik splynul s trieštením skla. Prstenník ľavej ruky sa obliekol do červenej. Prúd krvi stekal do peny v dreze.
Stretávka
Pri pohľade na fotku štyroch dievčat sediacich na ošarpanej drevenej lavičke pred nevábne vyzerajúcou dvojposchodovou budovou, si Nina položila otázku, kto vlastne je tá krátkovlasá blodndýnka v červenej blúzke, obklopená z oboch strán rozosmiatymi spolužiačkami zo strednej školy. Prízrak. Prelud. Chatrná napodobenina niečoho, čím kedysi bola.
Aktivačný pracovník
Aktivačný pracovník
„Tak, pán Kalvoda, musíme riešiť aktivačné práce,“ povedala úradníčka Jarolímková a uprene hľadela na monitor.
Akoby sa bála pozrieť na človeka, ktorý ešte prednedávnom zastával vysoký post vo fabrike na výrobu elektra. „S týmto,“ posunula dlaňou po zapratanom stole pomedzi spisy neveľký hárok papiera, „si zájdete na Miestny úrad. Tretieho mi prídete povedať, ako ste dopadli.
Mosazný knoflík
8. 4. 1982 Zittau, Německo
Ta pochmurní světlá budova na konci Karlstrasse číslo 4 tu stojí dodnes. Vypadá přesně tak, jak si ji celých sedumatřicet let pamatuji.