Po dlhom čase rozhovor s čistým oknom v decembri
Hrebene smrekov češú lampu.
Blikotavé mravce v kaluži rýchlo prenášajú čerstvé náklady. Čo sa zdá byť
márnivé, bude
ďalšie dni schnúť a schnúť, až kým všetci porozumieme, že to tak
Sparťanke
Pretože ťa milujem, prebdiem
úplne celý list.
Bude to putujúca energia, horúca a rozbúrená a svetielkujúca – odpočítavanie
sa začalo dávno
Milenci v sanatóriu
Jediné, ktoré budeš môcť rozfúkať, budú
vlasy hlboko zamyslenej ženy.
Ty, ktorý si pohmkávaš spolu sňou šepot
zosuchých pier, ponesieš to mystérium naveky
Okrúhliaky
Mokrý volán šiat
sťahuje ti rýchly prúd.
Skáčeme opatrne bližšie a bližšie,
až kým tu žiadne kamene
Prší a pohráva sa
Na prahu domu vysedáva
prítmie.
Drozd študuje stopu po dážďovke a tej niet.
V korune stromu kolíše sa milo opitá melódia.
Sú polámané
Tie poľné kvety vkytici nikdy nevyschli. Pozrite sa,
ako veľmi vieme ísť
proti prírode.
Prerieknutie
Keď prichádzame na svet,
vyblednuté ženy nekriticky pozorujú
balíky v rukách mihajúcich sa sestier – zem je tvrdá, no
hlboko pod nami.
Na vyhliadke II.
Sledujem motýľa.
Nie, to on sleduje mňa vo víre kreatívneho mišmašu: Ach, aké leto.
Žiadne prekážky, iba nerovnosti ma vychyľujú zo smeru, ktorý si vytýčil moju chôdzu.
Sme na mieste.
Turistika
Proti vetru
zanášame do zeme neistú chôdzu.
Vždy, keď sa nadýchneme vône lesa, ten potemnie ako
dno nádoby s medovinou, keď je takmer
Jarné harašenie
Diera v plote - taká veľká, že ňou prejdú i dospelí. To bola prvá prekážka. A mysleli si, že posledná.
Zatvorené
Hlásinápis na vchodových dverách.
Dotyky sa vymykajú kontrole.
Drzosť najhrubšieho zrna,preberaného, čistého.
Nám smrteľníkom
Les - ten starý kožuch -sa otriasol naposledy.
Skuvíňa v ňom nahý čarodej,ktorý zaklínadlami mení pohybnačakanie.
Ako by inak bolo možnébyť tak pokojný,tak pokojne čakať.
Baletka noc
Tancuje okolo,z jedného rohupostele do druhého.
Dáma. No jej svetlé šaty sú prehodenécez moju tvár.
Malý chlapec počas prechádzky na jeseň
Jeho topánky preorávajú lístieako dva pluhy.
Poviem stromom: Už nikdynebudete tak vysoké, ako ste teraz.
A oni maľujú a maľujúešte intenzívnejšie.
(bez názvu)
Rozpoznáva v sebe starca:okolie sa domnieva,že žije pre tých,ktorí zomreli.
Železničná stanica v Nitre
Možno sa tu opierať o múr,
o zábradlie,
možno tu posedávať, hovoriť s neznámymi.
Vlaky prichádzajú a odchádzajú.
Uprostred vyznania
Sme na večeri, ktorá pod plameňom sviečky
ako pod svätožiarou
prežíva svoj život odznova.
Verš spomalil natoľko, že stojí
Z každej ďalšej prechádzky
Z každej ďalšej prechádzky, pane,sa vraciam pomalšie. Naznačuješ mi azda niečo. Azda to, že môj pohľad sa upriamilvon. Tak často stojíma obzerám sa vôkol.
Ohňostroj
Rýchly zved na stope.
Spolu s jeho odhalením
odhalili novú šibenicu.
Jej smiech prehluší
Z predpovede počasia na december
Naďalej hlásia sychravo a chladno.
Pred kostolom stojí človek,
ktorý sa nepamätá,
no pamäť ho neklame.
Vianočný pozdrav z prvej línie
Prímerie.
Hľadáčiky zdemontované -
pretože sme práve našli.
Zvláštne, ako blízko,
Triezva veta o pijanovi
Večer čo večer ide
po schodoch,
ktoré mu šeptajú pod nohami.
A on - ich rozhovor - nehovorí nič.
Smútok v nás musí zostať na kolenách
Smútok v nás kľačí.
Tiká. Presne zaznamenaný,
zašifrovaný zvuk.
Preľstime ho.
Tatry 2004
Preberáme, počítame
v lese všetko popadané,
odstraňujeme.
Ticho oddeľujeme
Muž a žena
Lejak preťal cestu,
rozdelil dva domy na dve mestá,
jedno ďaleko od druhého.
V tom bubnovaní spoznávame prichádzajúcu reč,
Poštárke, za naše dopisy
Vždy končíme tým,že vzdialenosti, čo sme sivytvorili, su malé. Zatiaľ čo list - ten sa musídržať pri zemi.
Priateľom do Čiech
"Proč nebydlíš tady
někde za rohem. "
Jedno z detí
počíta na tom rohu do sto.
Milovanie
Počúvame spev v hocakom jazyku,
spev, čo sa nesie vpred a zháša svetlá,
spev, čo na chvíľu zaváhal, kým vošiel sem -
pod jedinú klenbu, ktorá sa nemôže zrútiť,
Obed v novembri
Stretli sme sa nad polievkou,
ktorá o nás vie, ale nás nevidí.
Je prihorúca.
Sŕkame, veľmi opatrne ochutnávame -
Nočný motív
I.
Je po polnoci. Týždeň po nehode
a vyšetrovanie presunuli inam.
Premávka - dlháloď hlboko vo vnútrozemí,
Slepec
Podopieraš mohutné vráta plavebnej
komory. Trčí tu rameno
vedľa ramena, v presnom uhle.
Voda na druhej strane je pokojná.
Siedma zima
Dieťa na polceste medziotcom a matkou. Kdesi v diaľke dali gól.
Hotelová izba
V októbri zakaždým prenocujem tu. Rum sa jagá v poháriku môjhosuseda. Steny sú priesvitnéa preto vidieť z bytu do bytu. Je to iné, ako keď prechádzaš po chodbea na dverách čítaš mená.
Dom
Rozhovor okolo stola. Vždy hovorí najviac jeden. Priestor vonku je priestorom, odkiaľ sa možno vrátiťiba po jednom. Niekto spomedzi nás sedí a píše.
Dopisovanie
Smiemťa spoznávať. Okom slepca. Jehoprstysa kĺžuako sanespomalené odmäkom.
Darmodeň
V životnej veľkosti tu stojí BOH. Skúmame ho. Možno stáť pred ním, za ním,možno ním prejsť. -Akoby tu ani nebol.
Zobrané ročné obdobia
I.
Uplynú mesiacea rekonštrukcia nie jehotová.
Akoby ten, čo hľadá riešenia, nemal nič, vôbec nična stole.
II.
Na priedomí
Vaše lamento je preoblečený hluchý poslík,
ktorého večne preháňate.
Dobré popoludnia.
Ja - vnuk
Zen
Keď sedíš srukami voľne pred sebou,
je tam to miesto
medzi nebom azemou.
Miesto pre knihu sjednoduchými vetami.
1944
Uviazli sme. Prvá kapitola. Muž, ktorýpovedal všetko, mlčí. Ako pevná niť sú jeho kroky medzi nami.
Presná skica
Visí tu ženský kabátik.
Pod ním topánky - ešte mokréako sme utekali.
Izba je vzadu; je menšiaanik to nevie.
Ľúbostná
Prichádzam, dvere sa pohnú. Nečujne, akoby tu – za nimi nebola tma, bezvetrie. To ticho mi rozširuje zrenice. Zostupujem dnu.
Matkám
Chlapec sa nenaje. Vidí sa v zrkadle a naľaká ho vlastnáplachosť. Tam, kde by sa hral,sedí teraz matka, myslí si, že je samaa plače.
Mýtus o človeku
Prečo keď prší,nikde niet nikoho. Čo je toprechádzať sa v daždi.
Neznámemu
Priateľ.
Takmer sa počujeme, čudný rozhovor.
Dva vlaky idú vedľa seba.
Takmer sa dotýkajú.
Nokturná
I.
Dno studne:
cez úzky priezor stúpa všetok splín.
Zameral si NOC.
Prečo chôdza bolí
Verůnke
(Tvojím perom)
Krajinu akoby preosial.
Jediná,
Prebudenie
Lavičky v záprahu.
Decembrová obloha je napnutá ako ticho
v pavučine, keď tá je prázdna.
Zrazu prievan. Noc vytláčaná do stromov
Pod holým nebom
Stojíme.
Čudesná noc - náš oceľový pochod,
mužnosť zvinutá do batôžka,
teraz odložená pri nohách.
z neodoslaného listu
Nemám už sviatočný deň, kedy by som uzrel
poéziu. Zmizlo to veľavravné ticho medzi slovami.
No vo chvíli, ako je táto, stúpam, stúpam hore
strminou a o čo menej síl mi zostáva, o to som silnejší.
strácanie sa
čítam zo schodov -
všetko v pohybe ako
spomalený film
akoby sa svet
fotografia: leto končí
I. cesta tu nebola
pokým si ňou
nešla
II. odtiaľtopozoruješ:
dve haiku
haiku s nemou výčitkou
klince v dreve - keď
ukrižovali lásku
zabili aj strom
nočná stopa
súmerný kabátik
za člnom čo pomenujem morským kódom
ligot
miesta kde ho niet
oslavné haiku
neznáma je zem
udupaná vojakmi
do ktorej sadíš
rezonancia -
druhá slepota
blúdim - akoby som
ani nehľadal
tušiac dvere hmatkám na
odvrátenej strane
harmónia 2
tak ako ukazovák starca
nahnutý strom krajinu
neprebodáva
ale ju sceluje
ľúbostný rozhovor alebo pokus o definíciu večnosti
ľúbostný rozhovor
alebo
pokus o definíciu večnosti
o čo dlhšie na seba uprene hľadíme o to
zaskočenému
tebe
ktorý si našiel hľadané
a nemal si sa kam ďalej
vybrať
nutnosť naivity
sú naozaj dobrí
ľudia - tí čo nežiadajú
obdiv od tých ktorých
obdivujú
trojhaiku
cezpoľná
iskra preskočí
z kameňa na kameň a
tme za pätami
Bez irónie
Pravda musí pretekať. Nemožno ju hatiť, nemožno ju vedieť.
V živote je dôležité, aby dni, týždne či dlhšie obdobia boli ohraničené. Vykolíkované tou či inou skúškou.
tanec
to klopkanie
za rozďavenou bránou
znie tak naliehavo že
padám
šepot
čítajúc v kozube
démona na zadnej stene
neustriehneme
stretnutie s múzou a iné samoty
kradmo si prisadnúť
zabudnúť ospravedlnenie ktorým sa
otvárajú toľké
dvere
nedeliteľné šťastie
si ten kto nezodpovedal
otázku: prečo ideš
prečo ideš za preludom
nazval si ho tak a predsa ideš
(samo)vražda
lebo teraz
už neodpovedáš
teraz
keď sa konečne
rozpoloženie III.
priveľký priestor nato
aby si mohol zostať
sám
so svojím
takmer opätovné stretnutia
I.
tak nachádzametých čo sme nehľadali
s nimi sa obzerámenazad: k šibalstvám spoločným trestomaj mlčaniu
a obzeráme sa navzájom
neprítomnosť
nemáš čo s čímporovnať
niet teba ktoby rozmenil na drobnépre žobráka
Čo je nad vôlou?
Žiť intenzívnejšie znamená vzďaľovať sa dokonalosti. Dokonalý stav je stav bez pohybu, je mŕtvy.
Pojem ŽIŤ INTENZÍVNEJŠIE môžeme vyložiť ale dvojako. Po prvé podriadiť sa vôli, ktorá nás núti konať vášnivo, t.
ak
preklenúť poschodia
bude jednoduchšie ak si uvedomíme že prvý
krok sme urobili na spoločnom
schodisku
rozpoloženie II.
keď tvárou zaťažíš dlane
sú jediné
ktoré by inak
vzlietli
O rozbitom hrnčeku
Koľko nových radostí
vo chvíľke sa pomestí
do rozbitého hrnčeka.
Pár šišatých hláv stačí,
poézia
pretože odteraz budem
už iba mlčať - zakončuješ (pridajúc do kroku)
rozmrzený
a hrb
na vyhliadke
pozri
ten dom - zaobľuješ okná strechu komín preberáš
ulice tie zápalnice
mesta
Zamyslenie II.
Oslavujem utrpenie, vktorom sa život zaokrúhľuje aneskôr uzatvára.
Keď staviam, som staviteľ. Avmomente krátkeho uvedomenia naberám sily, aby som ich vďalšej etape dlhej lopoty premieňal na schody. Po nich vystúpim.
ľudová múdrosť
možno uchopím aj túto
báseň
no kým sa s ňou naučím zaobchádzať veľakrát
sa po ňu (takto)
Zamyslenie
Ako ťažko zo mňa vychádza slovo básne.
Akeď už mi dovolí porodiť ho, je vňom odkaz pôrodných bolestí, tých kŕčov lásky. Na svetle uvidím krehký korpus, ktorý som si dovtedy iba predstavoval. Aobdivujem ho, ak dokáže žiť oddelene.
chválospev na chôdzu do neznáma
pretože hľadiac do zeme
z muža rastie
človek
vkladá idúc
hlboko ukotvené lode
sme ako lode
ukotvené vdomovskom prístave – nič
nepripomína morské choroby
prežité na palubách
skica
výjav z lacného westernu:
typické narýchlo zbité steny
retušované prachom
uprostred veža s hodinami napoludnie
na margo dňa
príchod domov
podávanie kľučky namiesto rúk
a iba to že sme tu
všetci
rozpoloženie
sadáš si
na stôl ukladáš meravé ruky
skúšaš či sú
tvoje
AKO VNÍMATE ŠŤASTIE?
Človek by mal veriť v to, že ľudský život má zmysel. Mal by v to veriť, ak chce byť čo len trochu šťastný. Alebo by sa mal povzniesť nad jeho nezmyseľnosť - to však dokáže iba málo ľudí. Priznávam, že v tomto ohľade mám veľké pochybnosti, a preto aj keby som žil s niekým, s kým by sme sa navzájom nadovšetko milovali, nie je to záruka, že budem šťastný.
Citát II.
"MILUJEM ŤA. "
Zbytočnosť slova nikdy nebola tak trefne
vyjadrená.
pokora
I.
jednou z tých poľných ciest
končiacich v stodole
pôjdem ďalej
tenký pásik dymu
sedíš tu
priamo na zemi -
tvrdosť jej rúk nenásilne demonštruje silu
ani nevieš čí je to tep
ukradnuté husle
a Simon prvýkrát nie je schúlený
v záhrade -
zrazu nám chýba to nervózne bľabotanie
a útes v jeho kolísavých očiach
šesť pohľadov cudzinca
živé drevo
surová radosť
prenikla
do rozochvených nozdier
Malá (ne)sebecká násobilka
to keď na balkóne poskakuje drozd
a vy za oknom kalkulujete
či neodletí
ak sa vedľa neho mihnete
zavše pristihnutá jednoduchosť
na polia sa zniesol rumenectiene si ľahli po celodennombremenespevy utíchli
v tomto zdanlivom prázdne precitámšmátram – hrudy bez vônechrbát ornicenatiahnutý až po horizont
krajinu ohraničila detská čiaraktorá na noc zmäkne
Miesto pod hviezdami
Menili posádku. V mäkkom ihličí
naskladané tajomno. V zemi, v zemi
hlboko pukla noc. Tma vo dverách tlie,
ticho buráca.
Vyznanie
Ach maestro,
tieto slová sú ti predsa dávno jasné.
A do nemoty skúšaš pred zrkadlom divadlo.
Povedať jej aspoň polohlasne.
September
Ku dverám zatiaľ všetci spolu.
Proti vetru nahnutí sa dostávali von.
No poniektorí - vari mali smolu,
zdá sa, vykročili trochu nakrivo.
Spätosť
Beztvaré skalisko vyrastá z ohňa.
Ako keď v nose popraskajú žilky -
ostrie vyvrhnuté z duniacich útrob
na povrch vecí.
melanchólia
tvoje obľúbené nokturno
som ponorený do nežného pastelu
kým pomyselný list nezlomí
krehkú ihlu gramofónu
iba sa približovať
ísť a unaviť sa
smiať sa pre nedokonalosť týchto úst
spať pod holým nebom:
čo je to tvrdá zem
sadnúť si k mravenisku a prijať toto ticho
v tejto vlhkej bráne začína les
tu prečnieva posledný schod
zradne stočený k prameňu
plochý kameň obrastený machom
videné inak
zdali sa mi dva k sebe nahnuté
stromy
čo treba naspať pod nimi
čo nechať vetru a listom na pozajtra
priateľské gesto na rázcestí
(rybár ukazujúc cestu pútnikom)
choďte
pokračujte k jazeru
tisíckrát ho obíďte
v pravom okne si niekto pohmkáva
obrástli sochy Dionýza
mlčanlivý altánok v tieni orecha
ako pri hrobčeku s krtkom
tam vysedávaš
bohémova istota
kamienky prichýli do priezračna
vystelie kružnicami
potom si chvatne načrtne fontánu
a na mince opäť
číra radosť
až keď splynie jedno s druhým
v nepochopiteľný úsmev človeka
ktorý veľa chodil
ako bodka
jeleň vo svojom teritóriu...
jeleň vo svojom teritóriu
mal povesť nepolapiteľného
toľko čo mu zakaždým prízvukovali pušky
a raz
večera
deti sa zhŕkli k pariacim sa zemiakom
k veľkým modliacim sa rukám
s otvoreným srdcom prepočuli až po amen
kedy sa konečne na chvíľu odomkli
harmónia
a bralá sa odobrali na juh
kde pri obradoch škrípe piesok o čelo
aby tam vytvorili ozvenu
babička s deviatym krížikom...
babička s deviatym krížikom poklopkáva po schodoch
ona vyrozpráva celý zápas jednoducho
takmer bez slov
opravdivá zhrbená osôbka
zatiaľ sa iba učíme krájať...
zatiaľ sa iba učíme krájať čisto ako zepelín
prsty sa nám pletú na točiacich sa schodoch
mne a Táničke
možno že toto je ten začiatok o ktorom sa toľko
toto je veta o zmrzlinárovi
tento zmrzlinár je trochu iný ako ostatní
každý deň za ním pribehnú deti
ktorým predáva po korune
deti majú malé vačky ale zato ohromný úsmev
modlitba za návrat
k tebe sa modlím Bože
pozhovej trochu
kým sa toto naučím:
odstrániť prach z pavučín
impression
z ruky mu vyletel popínavý pohyb
trhol
zabolel až do olejovitého dna
bezpočet takto pulz vytvárajúcich úderov
vysvetlite Robovi že listy...
pokrútené konáre prijali svoj údel
a vyhnali do sveta ďalšie listy
listy bývajú otlačené nielen pod lavičkou
staré domy
v staručkých domoch sa ukrýva veľa pavučín
najmä zabudnutých
nikto ich nechodí objavovať
vrátiť im prítomnosť
zastrelil sa romantik
zastrelil sa romantik
pointu objavili až ráno na obálke
spolu s odzbrojujúcim úsmevom
použitej zbrane
rituál
tma dojedla omrvinky z večere
za dverami skrýva Sibylu
zapaľuje mosty mojimi rukami: chvejú sa
chvejem sa
Úlomky z noci plnej hviezd
Sníval som o večeroch v tajge. Ako sa tam hore krčím a obdivujem krivky vytesané do neprívetivých živlov. Ako tam potláčam spev, ktorý by prehlušil hudbu, ktorý by ma prezradil. Sníval som o starých zodratých topánkach, aké nosí šuchtavý poštár na vidieku.
strom zvečnený uprostred poľa
strom zvečnený uprostred poľatrochu krivý podľa dažďatrochu samouk
bol obvinenýkeď pod ním drevorubačovi skôrnateli očido láskavého pohľadu:
ešte momentešte bude rásť
nedeľné dopoludnie
zase jeden deň môžeme rásť
a čítať knihu aby sme sa mohli prihovárať spod šedín
aby nás videli na prahu sakristie
rozbalíme nárečia: Otčenášktorýsi.
tmavo - modro
tak už zapadlolen útes mu ešte zvysoka vidí do dušea ako triešti vety na ústach šialenca
manželské blues
si ma poplietlaa preto právom premýšľam
hľadám si priestor v ničote nachádzam torzo v predklone
už to nenapravíša ja to viac nepokazímten strapatý rarášok je náš
právom
večer
možno sa ešte nepoznáme
ale na rozhovor v tichu pri výťahu
to celkom stačí
Taký obyčajný pohľad
Nemôžem ti ponúknuť viac, iba priateľstvo a slová, veľa slov: tučných aj chudých, aj takých akurát. Prepáč, Táňa, že nebudú zriedkavé (ako urieknutie) a že ti pri nich možno budem pozerať do očí celkom obyčajným pohľadom. Viem, aké sú tvoje oči. A viem, že ty o tom nevieš, lebo vždy hľadíš na moje topánky.
Prúd života
Je silno večernoa celé veky už začína táto noc,ktorú nepretrhnem. Ale pokúsiť sa musím.
geometria
študujem uhly
pod ktorými ma žiješ
a túžiš poznať
nenávidíš pre ticho
Monológ
Už nieto atramentu
ani toľko známych slov.
Už nieto krásnych banalít.
Len starý denník mám tu